Ja som si dal takú námahu, že som si nechal preskúmať môj pôvod. A zistil som, že moji predkovia prišli na územie dnešného Rumunska z oblasti Trenčína. Bol som piata generácia našej rodiny žijúca v Rumunsku. Prvý prichádzajúci zo Slovenska sa vo veku 30 rokov v Rumunsku oženil. Síce nevieme presne, v ktorom roku do zahraničia odišiel, ale vypátrali sme, že sa narodil v 1829-tom roku. Zobral si rodenú Slovenku, ktorá sa ale narodila rodičom, tiež Slovákom, v Rumunsku. Jej rodičia pochádzali z Detvianskej lúky. Jej rodina z matkinej strany sa v roku 1946, po druhej svetovej vojne, v rámci programu repatriácie Čechov a Slovákov zo zahraničia do Československa, vrátila do svojej rodnej zeme. V rámci tejto repatriácie sa naspäť z 29 obcí, v oblasti Veľkého Varadina, vrátilo vlakmi niekoľko stovák ľudí. Veľa obcí ostalo po repatriácií vyľudnených. Podobný osud postihol aj obec, v ktorej žili moji rodičia. Tí sa na Slovensko, takisto vlakom, vrátili v roku 1947. V rukách nesúc môjho vtedy len štyri mesiace starého brata vystúpili v dedine Čertovka. Komisár ich cez Čertovu skalu v tmavom Šumavskom lese vyviedol do už skôr spomenutej Čertovky, ktorá je už dnes prerastená lesom a teda neexistuje. Ako mladý, 18 ročný chlapec, som moju mamu vtedy sám previedol cez lesy až do spomínanej Čertovky. Keď sme sa na to miesto vrátili a mama vystúpila z vlaku, všimli sme si, že tá stará železničná stanica zostala aj po toľkých rokoch nezmenená. A mama hovorila a spomínala ako sme po týchto cestách kedysi po návrate do Československa chodili. Išli sme len podľa jej pamäte asi dva kilometre hore chodníčkom a prišli sme pred dva ešte stále stojace domy a ona začala spomínať. Spomínala ako ju komisári priniesli k bráne toho istého domu, pred ktorým stála teraz a povedali nech využije všetkého, čo vo vnútri nájde. Už sa začalo zmrákať a komisári odišli. Keď vošli do izby našli zapnutý šporák a na šporáku rozvarenú fazulovicu. Ďalej rozprávala o smútku, ktorý prežívala, keď si uvedomila, kam ju to aj s malým dieťaťom doviedli. Myslela si, že v tom dome už niekto býva. Vyšla von, obzrela sa doprava, doľava a všimla si susedný dom, ktorý bol obývaný nejakou postaršou paňou. Tak sme stáli pri tých dvoch domoch a mama pokračovala v rozprávaní. Hovorila ako išla za tou ženou v susednom dome a spýtala sa jej, kto býva v dome, do ktorého ich komisári poslali. Neznáma žena na ňu vypleštila oči a po česky sa jej spytovala čo je vlastne zač, a čo v ich malebnej osade hľadá. To by ste neverili ako ťažko sa dajú rozoznať slová a vety hovorené v takej pravej tvrdej češtine ak ste ju nikdy predtým ako Slovák nepočuli. Moja matka sa s češtinou nikdy predtým nestretla, a preto cudzej žene nerozumela. Následne ju ovalil strach, a otcovi sa celá zarmútená sťažovala, že nie sú na Slovensku, ale nejakej úplne inej krajine. Nikto im nepovedal, že ich vezú do Čiech, do dedín, z ktorých vysťahovali Nemcov a mali to byť práve oni – Slováci z Rumunska, kto ich mal nahradiť. Rodičia aj s bratom prečkali v tom dome až do rána v strachu, že ich tam niekto nájde a za vlámanie sa do domu zabije. Predsa len, ich strach bol opodstatnený. V tom čase stále existovali partizáni a keby ich tam našli, bývalo by to asi zle dopadlo. Zavčas ráno zišli späť na stanicu k vlaku, nasadli naň a dlhočizné dva mesiace cestovali nazad do Rumunska. Vrátili sa pár dní pred Vianocami a keďže ich nechcel nikto zviesť naspäť, cesta bola nesmierne komplikovaná a únavná. Lístok mali jednosmerný a s tým, že by sa mali vracať naspäť nerátali ani oni. Veľkú časť cesty museli z tohto dôvodu prejsť peší. Viete si to predstaviť? S takým malým štvormesačným dieťaťom? A navyše to už bola jeseň. Počasie bolo chladné a prostredie nehostinné. Domov ich priniesla len motivácia a odhodlanie vidieť znovu svoj starý domov. Bolo to prvý aj posledný raz, kedy bola moja mama o tom ochotná hovoriť. Keď mi to povedala mal som 18 rokov a napríklad moji starší súrodenci sa o tom nikdy nedozvedeli. Bolo to ozaj veľmi silné. V 56-tom roku sa na návštevu zo Šumavy do Rumunska vrátil jej brat, ktorý si prišiel pozrieť jeho zanechaný majetok a či ho niekto využíva. Následne tam na svoje prekvapenie našiel aj svoju sestru, o ktorej si myslel, že z Rumunska už dávno odišla. Matka spomínala ako sa jej brat pýtal, kde bola. Ona mu vyrozprávala príbeh o ceste na Čertovku. Zostala celá prekvapená, keď jej brat povedal ako bol v tom čase len necelých sedem kilometrov od nej v neďalekej obci Frymburk. A jej brat takisto, nemenej prekvapený, keď zistil že ich delilo len mestečko Lipno nad Vltavou a priľahlá priehrada. Nedokázal pochopiť ako sa tam mohlo ocitnúť toľko našincov. Dokonca ja sám tam mám dodnes príbuzenstvo. Bratrancov a sesternice už vo vyššom veku a pod.. Zaujímavosťou je, že z otcovej strany sa z rodnej obce neodsťahoval nikto. Všetkých jeho osem súrodencov zostalo žiť v Rumunsku. Ja sa ešte musím vrátiť k môjmu predkovi Kadlecovi. Keď sme si dali vyhotoviť ten náš “rodokmeň“, tak Ivan Hudec povedal ,„ Jano, tá tvoja teta, najstaršia sestra bratova asi nežije, že?“ Odpovedal som, že veru asi nie, tá sa musela narodiť okolo roku 1915 – 1917. potom sa spýtal či má deti na čo nasledovala moja kladná odpoveď. Ivan mi oznámil, že nevypátral kedy sa v Rumunsku narodila. Nič nebolo uvedené ani len v kostolnej matrike. Dokázal identifikovať všetkých. Všetkých okrem nej. Poprosil ma, či by som sa nedokázal s niekým skontaktovať a zistiť, kde sa narodila. Volal som známemu z Galanty spytoval som sa ho či náhodou nevie, kde sa mu mať narodila. Odpovedal, že nevie, ale že má jej rodný list a prezistí to. Ubehli tri dni a on mi volá naspäť. Zodvihnem telefón a on vraví, že v rodnom liste pri kolónke miesto narodenia píše Trenčín. Ja celý prekvapený sa ho pýtam či to je ten nám všetkým dobre známy Trenčín. Prichádza kladná odpoveď. Obratom volám Hudecovi a novinku mu oznamujem. A on išiel a hľadal. Vedeli sme odhadom aký rok no a zrazu narazil na všetky veci, po ktorých predtým pátral. Aj úradný záznam o narodení, ale aj záznam o krste. Zoberte si, že v rodnom liste má nesprávne informácie, pričom podľa oficiálnych údajov je narodená o štyri dni skôr než podľa rodného listu, ktorý očividne čerpal zo záznamov o krste. Takže sa nám ju nakoniec predsa len podarilo zidentifikovať a ja som ostal poriadne zaskočený, že čo v tom čase hľadala moja stará mama v Trenčíne. Na túto moju otázku odvetila, že tam bola na návšteve u rodiny. Opäť raz som ostal zaskočený, keď mi objasnila, že moji predkovia pochádzajú aj z obce Kubrá (dnes už časť mesta Trenčín). Takže takto nejak vyzerá vývin mojej rodiny. Matkin otec pochádza z okolia Detvianskej huty. A mama mojej matky pochádza taktiež z okolia Detvianskej huty. Tam sa aj vydala. Tu môžeme vidieť aký je ten svet malý. Nevedel som pochopiť prečo nás, Slovákov z Rumunska, ťahali naspäť do Československa. Vzhľadom k tomu, že vtedy ešte žili aj súrodenci mojich bratov a sestra žila na Bruntálsku, tak som z jej strany poznal prakticky všetkých členov mojej bližšej, ale aj vzdialenejšej rodiny. V 79-tom roku sme ich všetkých navštívili. A vtedy sme ich všetkých vlastne videli naposledy. Žiaľ, ani jeden z nich už nebýva na pôvodných adresách a kontakt na nich takisto nemám. Oni očividne nemajú žiadny záujem si ma vyhľadať, a tak sme nútení ich hľadať po Facebookoch. Mojej sestre sa podarilo naraziť na jednu z ich dcér, aj jej napísala, ale ona sa dodnes neozvala. Nemám s nimi teda žiaden kontakt. Jediné čo viem je, že ich najstarší syn zomrel pri havárií a v 94- tom sme mu boli aj na pohrebe. Dokonca ani na pohrebe sa jeho vlastní súrodenci nezúčastnili. Našťastie aspoň s rodinou zo Šumavy kontakty stále udržiavame a príležitostne sa stretávame. Rodinu po mojej strane som si nechal prebádať dôkladne a podarilo sa nám prísť až po rok 1717. Na strane druhej, po matkinej rodinnej línií, sme sa dostali len do obdobia okolo roku 1783 a viac podkladov sa nepodarilo nájsť.