Rozhovor s Ladislav Nemčovský – MLS Víno Nemčovský
Vieme o vás, že do vinohradov starečka Kazinotu ste chodili už ako malé chlapča. U neho ste sa zaúčali do nielen vinohradníckeho kumštu. Ako to vlastne bolo?
Od malička sme sem chodievali. Najmä na vozoch cez rôzne vinobrania. A keď sme už boli o niečo väčší, otec mal vlastný vinohrad a tak sme chodievali pomáhať aj jemu, aj starým rodičom. Tým, že sme boli v puberte, tak sme sem chodili viac-menej z donútenia. Stareček mal môj obdiv za to, o aký veľký vinohrad sa musel starať. A to v dobe, keď sa muselo robiť všetko ručne. Bolo to jednoducho umenie. Všetko mal presne vymerané a zo žiadneho materiálu nezostalo nazvyš, nie ako v dnešnej dobe. Bolo to ozaj veľmi náročné a najmä, keď si spomeniem na to, v akých podmienkach a s akým materiálom pracoval. A môj otec takisto. Chodil z roboty do roboty. Musel sa starať o vinohrad a koľkokrát sa stalo, že nemal poriadne čas sa postarať o nás a jeho vlastný dom. Mali to vskutku náročné obaja moji rodičia, ale napriek tomu si vždy našli čas aj na nás a brávali nás na rôzne slávnosti a výlety do Luhačovic alebo Sudomeříc.
Víno a folklór sú ako siamské dvojčatá, nemôžu existovať jeden bez druhého. Rovnako to bolo aj s vami a vašou manželkou, boli ste členom súboru Skaličan, spievali ste a tancovali. Čo vám v živote dala táto prirodzená a neodmysliteľná kombinácia?
K dobrému vínu patrí humor aj pekná pesnička. Mal som v živote naozaj šťastie, že som si našiel partnerku, ktorá mala rada folklór. Spoznali sme sa vo folklórnom súbore Skaličan, v ktorom sme začali spolu tancovať. Prežili sme spolu aj s folklórom veľa šťastných vecí. Jedného dňa sme sa zhodli, že k folklóru patrí dobré víno a pesnička. A tak sme sa začali venovať výrobe vína vo vinohrade, ktorý som zdedil po starečkoch. Nakoľko boli pôvodné hlavy staré, rozhodli sme sa nakúpiť nové. Za všetky odrody môžem spomenúť najmä Frankovku, aby sme mali Skalický rubín. Keď nám bolo so ženou málo, prišlo rozhodnutie vinohrad zväčšiť. Bolo to logické rozhodnutie nakoľko sme mali veľa priateľov, ktorí spotrebovali veľa vína.
Musím povedať, že hlavne moja žena bola taký motor. Často ma hnala do vinohradu nech ideme niečo porobiť. Všetko mala presne načasované, aby sme toho postíhali čo najviac. Mala rada najmä červené víno, ktoré vyrábame dodnes. Ale mne osobne sa v poslednej dobre asi prehodili chute a viac mi chutí biele. Napriek tomu všade propagujem naše červené.
Musím povedať, že hlavne moja žena bola taký motor. Často ma hnala do vinohradu nech ideme niečo porobiť. Všetko mala presne načasované, aby sme toho postíhali čo najviac. Mala rada najmä červené víno, ktoré vyrábame dodnes. Ale mne osobne sa v poslednej dobre asi prehodili chute a viac mi chutí biele. Napriek tomu všade propagujem naše červené.
Celý život ste pracovali v Grafobale. Patríte medzi spoluzakladateľov Skalického rubín-klubu. Porozprávajte nám o ňom niečo.
V Grafobale bol kedysi v sklepe bufet, v ktorom ste sa mohli najesť a poobede sa osviežiť pohárom vína alebo pivom. Po reorganizácií sa to celé zrušilo a ostal len bufet. A keďže nám to zrušili, s kolegami sme sa rozhodli si založiť rubín-klub. Ten bol aj s oficiálnymi stanovami založený v roku 1971. A tak sme sa začali schádzať v búdach u členov klubu. Pravidelne sme v horách mávali aj Mikulášske stretnutia. Postupne sa počet členov klubu zmenšoval a zmenšoval a do dnešného dňa nás ostalo 6. Klub funguje až dodnes hlavne vďaka našej láske k červenému vínu.
Dlhé roky pôsobíte ako predseda Vinohradníckeho spolku, ktorý je každoročným garantom festivalu kráľovských vín. Aká je podstata festivalu a kde ste sa inšpirovali?
Inšpirovali sme sa na festivale vo Svätom Jure. Tam som si povedal, že víno je kultúrny nápoj a my, Skaličania, potrebujeme nejakú kultúru. S myšlienkou vytvorenia festivalu okolo Rubína a Frankovky som oslovil aj ostatných. Oni sa s mojou myšlienkou stotožnili a pustili sme do toho. Prvý ročník sme organizovali na nádvorí u františkánov. Lenže prišiel lejak, a tak sme všetko museli presťahovať do koncertnej siene. Druhý a tretí rok sa nám prihodilo to isté. Následne pán Bránecký vybojoval to, aby mohol Skalický rubín po festivale putovať do Národného salónu vín Slovenskej republiky. Primátori nám dodnes poskytujú na organizovanie festivalu každoročne kultúrny dom. Tento rok sme sa rozhodli spustiť degustáciu nielen červených vín. Jediná vec, ktorá ma mrzí je, keď vidím Skaličanov na kadejakých výstavách po okolí, ale následne ku nám neprídu.
Ja víno ozaj milujem a podieľam sa aj na iných výstavách. Nech ma osloví hocikto, ja nepoviem nie, rád prídem a pomôžem. Otec ma naučil, že bez ľudí nič nie je a toho sa držím.
Ktoré vaše vína by ste návštevníkom odporučili?
Jednoznačne Skalickú frankovku, ktorú budem vždy propagovať. Je to zdravé víno. Koštoval som viaceré vína podobné Frankovke, ale žiadne ju nedokázalo prekonať.