Rozhovor s Ľudovít Bránecký – Vinárstvo Ľudovít Bránecký

Z knihy Pavola Dinku „Skalickéď búdy“ poznám vinársku ságu rodiny Bráneckých. Starček Pavel odišiel za starých čias do Ameriky, zarobil nejaké doláriky, vrátil sa domov a nakúpili, aj so starenkou Rozáliou, nejaké pozemky. Medzi inými i v Hliníkoch. Vysadili tam vinohrad a neskôr postavili búdu, váš otec Ján pre zmenu vysadil v roku 1950 vinohrad na pozemkoch v Starých horách, v roku ’76 postavil búdu s pivnicou. Ako spomínate na vinohradnícke začiatky vašej rodiny vy, osobne?
No ja si spomínam na tie začiatky, už to neboli začiatky toho vinohradníctva, ale moje začiatky, lebo ja som sa narodil v 62-om. Takže do toho vinohrady som začal chodiť tak v štyroch-piatich rokoch, kedy už ten vinohrad bol rodiaci, tu nám stála taká drevená búdka, aby sme sa mohli schovať pred dažďom a aby sa mohli byť niekde uložené veci. A spomínam si na to, že ten vinohrad bol „na grifty“, čo znamená nie na vysoké vedenie. Bolo to prácnejšie, zložitejšie a hlavne tie zelené roboty mňa moc nebavili.

Po smrti otca v roku ’96 ste sa rozhodli pokračovať v jeho vinohradníckych šľapajach. Čo to pre vás znamenalo?

Ja to trošku upresním, lebo to nebolo po jeho smrti. Ja som začal s vinohradníctvom v roku ’87, keď som sa vrátil z vojny. Vtedy som vlastne odkúpil od rodičov vrchnú polku pozemku, kde nebol vinohrad. Ktorý sa obrábal ako poľnohospodársky – osievalo sa a sadila sa tam kukurica a zemiaky. A túto polku som si pripravil, zreguloval a vysadil som si tam prvý vinohrad. Po tom 96. roku to chvíľku ešte trvalo. Sme ten pôvodný vinohrad obrábali, spolu aj so sestrami a švagrami a ten v podstate skončil svoju púť v roku 2004. Potom sme ho vyklčovali a následne som si, nie na celej ploche, iba na polovici, vysadil ďalšiu časť vinohradu, pretože som si po smrti rodičov vysporiadal tento pozemok aj s búdou pre seba a tak som tam vysadil vinohrad, ale v tej spodnej časti. Lebo to mi otec vždy hovoril, že „Keď budeš niekedy ten vinohrad obmieňať tak ten spodok nesaď lebo zmrzne“.

Ako vinohradnícky funkcionár, predseda Vinohradníckeho spolku a neskôr aj predseda oz. Vinná cesta Záhorie i ako predseda oz. Skalický trdelník či riaditeľ správy mestského majetku v Skalici ste sa zaslúžili o to Skalický rubín i Skalický trdelník získali certifikát Európskej Únie, chránené označenie pôvodu a chránené zemepisné označenie. Vďaka Vám bol Skalický trdelník v roku ´21 zapísaný do reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Priblížte nám cestu oboch produktov za týmito métami.

Tak to je na dlho. Ale povedzme si prečo a ako sme sa k tomu dopracovali. Skalický trdelník nás motivoval v tom, že mnoho napodobnenín Skalického trdelníka začali vyrábať rôzne pokútne firmy na jarmokoch, v rôznych stánkoch pred hypermarketmi. Aj keď to so Skalickým trdelníkom nemalo nič spoločné, bez problémov používali názov Skalický trdelník. Takže tam sme hľadali vlastne možnosť ochrany a využili sme predvstupové práva, pretože tú ochrannú známku sme začali robiť, alebo teda okolo nej sme začali pracovať v roku 2003, kedy sme v EÚ ešte ani neboli ale už vlastne v rámci predvstupových práv sme mali možnosť tieto produkty chrániť. Tak sme si vybrali túto cestu, ktorá trvala skoro 6 rokov ale v decembri roku 2007 bol Skalický trdelník, po rôznych perepúťach, zapísaný a od januára 2008 je platný a od vtedy aj trošku ubúda tých napodobnenín. Nie v tom smere, že by sa nevyrábali ale v tom, že už sa neoznačujú „Skalický trdelník“ ale iba „Trdelník“. Druhá vec, teda Skalický rubín. Ten išiel trošku inou cestou, pretože Skalický rubín ako taký existoval. Po zániku vinárskych závodov v Bratislave, v Rači zostala tá známka voľná. Pán Čulen si ju dal zapísať na seba a keďže nebola možná dohoda medzi „Vinnou cestou Záhorie“, mestom Skalica a rodinou Čulenových, tak sme si museli zvoliť tú horšiu cestu , konkrétne právnu. V podstate sme dali prostredníctvom právnej kancelárie žalobu na súd na výmaz tejto známky, nakoľko tá známka zobrazuje alebo teda vo svojom názve má nejakú zemepisnú oblasť – Skalica, a že tú známku nemôže vlastniť ani fyzická osoba ani právnická osoba ani obec. Takže preto sme sa snažili. Po troch rokoch súd rozhodol a známku vymazal až od jej počiatku. Takže ako keby nikdy nebola zapísaná v rámci medzinárodného práva. No ale následne vlastne nastal problém, že „no dobre, ale čo teraz s tým Skalickým rubínom ďalej“ lebo Skalický rubín mal ako jedno z mála vín dobrý marketing ale na trhu nebolo. Takže znovu sme sa dohodli na tom, že asi najrozumnejšou cestou bude ísť cez Chránené označenie pôvodu. Pri Rubíne nám trvalo trošku dlhšie do kým sme sa k tomu dopracovali. Asi 8 rokov. Ale v roku 2010 sme začali na tom pracovať a v roku 2018, respektíve december 2017, skoro na deň 10 rokov od trdelníku, bol zapísaný Skalický rubín do Chránených označení Európskej Únii a od vtedy je chránený. Čo sa týka zápisu do Nehmotného kultúrneho dedičstva SR, čo je potenciálne prvý krok k zápisu chráneného výrobku do UNESCO, čo už ale stojí nejaké peniaze, tam sme vlastne využili ponuku Pána Dinku, ktorý nás informoval, že takáto možnosť je, a taj sme ju využili. Podali sme aj na Skalický rubín aj na Skalický trdelník. Paradoxné je, že Skalický trdelník zapísaný bol, Skalický rubín zapísaný nebol, len nám bolo napísané, že potraviny tam nepatria. Tak asi trdelník nie je potravina. Ale my sa tej myšlienky nevzdávame, takže chceli by sme budúci rok podať novú žiadosť a zapísať vinohradníctvo a vinárstvo v Skalickej vinohradníckej oblasti do tohto nehmotného kultúrneho dedičstva, pretože si myslím, že to vinohradníctvo a vinárstvo tu má tak bohatú históriu, že si ten zápis zaslúži.

Na Festivale kráľovských vín v Skalici v roku 2021 získal váš Skalický rubín – ročník 2020 titul Kráľovský Skalický rubín 2021 spolu s priamou nomináciou do Národného salóna vín SR v Bratislave. Čo to pre vás znamenalo ako pre človeka, ktorý sa postaral o povznesenie tejto značky?

Tak bolo to pre mňa veľmi milé a krásne prekvapenie aj napriek niektorým tým pochybnostným rečiam, že to bolo spravené umelo, alebo že sme to nejak zakamuflovali. Ale to teraz nie je podstatné. Ja som rád, že skoro po 40-tich rokoch môjho vinohradničenia a vinárčenia sa mi podarilo, vlastne prvý krát, sa stať šampiónom výstavy a ešte k tomu tak významnej výstavy, z ktorej sa to víno dostalo priamo do Národného salónu vín. A nie iba, že to bol môj Skalický rubín ale všeobecne, že ten Skalický rubín, tým zápisom do Chránených potravinárskych výrobkov ho aj Zväz vinohradníkov a vinárov Slovenska akceptuje ako veľmi významne, pretože sme dostali nie len ocenenie ako významná osobnosť vinohradníctva a vinárstva na Slovensku, či ja alebo Lojza Masaryk za túto prácu, ale aj to, že bolo rozhodnuté, že ten Skalický rubín prijmú do Národného salónu vín ako 101. víno, k tým sto najlepším slovenským vínam, ktoré sa musia prepracovať cez x nominačných výstav a degustácii. To je pre Skalický rubín veľká česť.

Vo vašej búde sú povestné tradičné rozlúčky s Fašiangami. Môžete nám prezradiť v akej atmosfére prebiehajú?

V kamarátskej. Je to pravda, že je to taká pánska jazda. Niekedy nie, keďže sú medzi nami aj vinárky. Aj keď málokedy sa nám podarí sa nám podarí se dostať aj nejakú vinárku do toho okruhu, pretože ten okruh sa pohybuje od 15 do 25 ľudí, takže nie je to až tak málo. Každý keď donesie 3-4 vzorky tak sa dostávame pomaly k číslu 100 takže tá degustácia trvá od 5-tej do 10-tej hodiny minimálne. Kým sa to ochutná všetko, všetky tie vzorky. A potom nám zostane ešte nejaká hodina-hodina a pol na to aby sme si zaspievali, rozlúčili sa s Fašiangami, tak aby sme o pol noci boli doma, pretože začína Škaredá streda. Túto tradíciu založil ešte môj otec, niekedy ešte v starečkovej búde, v tej hliníkovej a potom tú tradíciu preniesol sem do tejto búdy keď ju v 77-om skolaudoval a môžem povedať, že až na jedno prerušenie, a to v roku 2018, keď bola búda po vyhorení a nedalo sa to tu zorganizovať. Vtedy nám ponúkol náhradný priestor Janko Kadlec, za čo som mu vďačný a bol som tým aj milo prekvapený. Všetky ostatné ročníky sa uskutočnili tu. Aj keď bol covid.