Rozhovor s Ľudovít Horváth ml. – Víno Horváth
Víno Horváth skraja lokality Psíky obhospodarujú dvaja Ľudovítovia, starší a mladší, otec a syn. Zhovárali sme sa s Ľudovítom mladším: Vieme o vás, pán Horváth, že vaši starý rodičia mali vinohrad v Žebrákoch. Tam Váš otec po prvý raz ako chlapec „pričuchol“ k vinohradníckej robote. Svoj prvý vinohrad však vysadil v Kolébkach nad Psíkmi. Ako to vlastne bolo?
Tak ten postup sedí. Najstaršia vinica bola v Žebrákoch, potom sa vysadili vinohrady v Psíkoch a v rovnaký čas druhý dedo vysadil vinohrady vo Vysokom poli. Potom sme prenajali mestské vinice a teraz aktuálne, sme vysadili hektár mladého vinohradu, znova vo Vysokom poli. Tak nejak chronologicky to išlo.
Vinohradníctvu a vinárstvu sa seriózne venujete od roku 2000, profesionálne od roku 2010. Prečo ste sa tak rozhodli?
Tak tie roky veľmi nesedia. Podľa mňa ten prvý je starší a ten druhý by mal byť 2008, kedy sa oficiálne začalo predávať pod značkou Víno Horváth. A v podstate to bol taký plynulý vývin. Na začiatku sa to víno robili popri práci a prvý taký predajca vína u nás v rodine bol môj dedo, potom to prešlo na otca a od roku 2008 sme začali predávať oficiálne s etiketou a logom Víno Horváth. Dovtedy sa to robilo iba popri práci a potom otec to už mal ako hlavnú živnosť.
Ľudovít Horváth mladší postupne preberá od otca firemné vinárske žezlo: Ste strojársky inžinier, profesiu ste zavesili na klinec, aká sila vás pritiahla k vinárstvu?
Tak vo vinárstve som vyrastal, takže som pri tom bol od malička, od detstva. To, že som vyštudoval strojarinu bolo viac-menej z praktického dôvodu, lebo je tu veľká strojárska fabrika a možnosť zamestnania vo vinárstve v Skalici veľmi nebola. Človek by musel dochádzať niekam do zahraničia, na Moravu, alebo teda niekam smerom dole, do Modry alebo do Pezinku. Ale už počas štúdia na vysokej škole som už aj ja začal podnikať s vínom a nikdy som v strojarine profesionálne nerobil.
Vašou vlajkovou loďou je Skalický rubín. Čím vás tento skalický drahokam predovšetkým oslovil?
Tak hlavne tým, že sa vyrába z najpestovanejšej odrody v Skalici, zo Skalickej frankovky, ktorá sa sem hodí, veľmi dobre sa jej tu darí – sú tu veľmi dobré podmienky na pestovanie tohto hrozna. Nič iné sa tu kedysi nepestovalo okrem Skalickej frankovky. Biele vína sú tu relatívne krátku dobu, takže si myslím, že tu nebolo moc čo riešiť – že to bolo historicky dané. Sme zostali verní tradícií a aj tá marketingová sila tejto značky je tak silná to by človek musel byť blázon aby to nevyužil. Je to jednoznačne naše najpredávanejšie víno a aj tá budúcnosť, podľa mňa, bude taká, že počet druhov bude ubúdať a všetci sa budeme špecializovať na Skalický rubín.
Vaša rodina hrdo sa hrdo hlási k identifikačným patriotickým symbolom Skalice – rotunde, hradbám a červenému vínu. Rodinou mám na mysli známe rody Horváthovcov a Srholcovcov (manželka Ľudovíta staršieho Mária je rodená Srholcová, odkiaľ vyšiel i známy katolícky kňaz, filantrop Anton Srholec). Dokazuje to aj fakt, že v časti pivnice ste si postavili repliku ranorománskej skalickej Rotundy sv. Juraja. Čo nám k tomu poviete?
Ako správni Skaličania sme si postavili vlastnú rotundu a aby nám ju susedia nezávideli tak sme si ju zakopali pod zem. Takže jedna z dvoch rotúnd, pri ktorých stavbe sme boli je vo Vysokom poli, kde má aktuálne pivnicu môj strýko a druhú máme tu v Psíkoch.