Rozhovor s Pavel Vaško – Vinárstvo Pavel Vaško

Pán Vaško, z knihy Pavla Dinku Skalické búdy som sa dozvedel, že už v mladosti ste chceli mať vinohrad, vrátili ste sa z vojenčiny a mali ste ho. Ako sa to všetko odohralo?
Ako tu býva zvykom, keď som bol ešte dieťa, tak naši rodičia mali prenajatý vinohrad a pre mňa vždy bolo veľmi nepríjemné, keď som tam musel ísť makať, takže ja som mal určitým spôsobom averziu voči vinohradu ako takému, keď som bol mladý. Na vojne som zažil takú situáciu, že sa ma jeden z Prahy pýtal, odkiaľ pochádzam, tak som povedal, že zo Skalice. Opýtal sa ma, že či mám vinohrad, povedal som, že nemám. Tak to nie si žiaden Skaličan. To bol ten zlomový bod, ktorý ma naštartoval k tomu, že som v podstate, keď som prišiel z vojny, tak som chcel za každú cenu vinohrad. Stal som sa potom členom výboru – tajomníkom vinohradníckeho spolku, kde som robil 10-11 rokov, tam som sa veľa naučil a tam ma víno v podstate chytilo. Začal som nejakým spôsobom pôsobiť v tejto oblasti. Je to už skoro 40 rokov, čo to robím a je to pre mňa srdcová záležitosť a relax. Aj pri mojej práci, keď som bol ešte aktívny v práci, bol to neskutočný relax.
Keď človek chce, tak všetko sa dá. Čo pre Vás víno a vinohrad znamenajú?
Tak, nechcem povedať, že všetko. Pre mňa znamená všetko rodina v prvom rade a ten vinohrad je potom na druhom mieste. Potom je šport, robím futbal dlhé roky, takže to víno, vinohrad je pre mňa veľká srdcovka.
Dlho ste pracoval v spoločnosti INA ako šéf podnikových zariadení, popritom ste boli dlhé roky tajomníkom vinohradníckeho spolku, angažovali ste sa v športových funkciách, ako ste aj sám spomínali, dalo sa to všetko zladiť s prácou vo vinohrade?
Spomínam si na rok 1999, keď som mal na starosti výstavbu a stavali sme druhú halu v Schaeffleri, vtedy bol ten rok taký ťažký v tom, že fakt nebolo času a boli choroby a priznám sa, že ten rok som čas na vinohrad nemal a ten rok som ani neoberal, pretože mi to zničila choroba. Veľmi ma to mrzelo, ale priorita bola vtedy moja práca, chcel som odviesť kvalitnú prácu, takže som sa tomu nepovenoval.
Medzitým ste zrekonštruovali búdu v Starých horách, prerobili ste ju na obývateľný vinohradnícky domček, vysadili ste ďalšie korene viniča, teraz ste na dôchodku, zrejme neviete, ako naložiť s časom.
Tak – to by som nepovedal. Patrím k tým dôchodcom, ktorí majú pozdrav, že nemajú čas, lebo som angažovaný ešte stále vo futbale. Momentálne vymieňame umelú trávu na ihrisku. Mám na starosti investičnú výstavbu a toto všetko mi zaberá kopec času. Ten štadión, ako vyzerá, tak to je z veľkej časti moja práca. Samozrejme, práca všetkých, ktorí vo futbale robia, ale toto bola moja parketa, ktorú som si snažil zastať zodpovedne. Čo sa týka búdy, tak mal som tú klasickú, starú búdu, ale vzhľadom k tomu, že to bolo robené technológiou ešte starou, boli tam plesne a tak ďalej, tak som sa jedného dňa rozhodol, že to kompletne zbúram. Zostala len samotná pivnica a ostavil som novú búdu, ktorú som si už prispôsobil tým potrebám, aby som mohol robiť víno v kvalitných a prispôsobených priestoroch.
Ako aktívny dôchodca, čo by ste odkázali vedeniu Mesta, čo by malo Mesto robiť, aby sa tu dôchodcom v Skalici lepšie žilo?
Tak – dôchodcovia v Skalici – je to zaujímavá téma, ale každopádne je veľa vecí, ktoré sa dajú pre dôchodcov urobiť. V prvom rade by som si myslel, čo v poslednom čase nejakým spôsobom registrujem, je tá oblasť kultúry, že aj kultúra je v súčasnosti zameraná viac na mladých ľudí, ja to kvitujem, treba podporiť mladých ľudí a tak ďalej. Pre tých dôchodcov je myslím si, že dosť málo akcií, ktoré by boli pre nich zaujímavé – to je za prvé. Za druhé – chýba mi tu v Skalici a okolí, koniec koncov som to napísal aj v mojej diplomovej práci pre Vinársku akadémiu, že chýba koordinácia akcií v Skalici a okolí a trpia tým pádom všetky akcie, ktoré sa usporiadajú, slabou účasťou, lebo ľudia sa rozptýlia. Keby táto záležitosť bola nejakým spôsobom riadená, tak budú všetci spokojní – si myslím. Tak to bolo v minulosti.