Rozhovor s Pavol Cingel – Víno Cingel
Pán Cingel, viem, že vaši rodičia sa vinohradníctvom a vinárstvom nezaoberali. Ako ste sa k tejto typicky skalickej záľube dostali?
Ja som to už viackrát spomínal, že proste som sa dostal do vinohradníckej rodiny, ktorá nám dala kúsok poľa, na ktorom sme sa rozhodli vysadiť si vinohrad. Takisto som pracoval na Morave, kde má každý druhý človek vinohrad. Takže niečo sa vo mne pohlo a rozhodol som sa s tým začať. A musím povedať, že ma to aj vcelku baví. Stojí to kus práce, ale, vydali sme sa na takú cestu.
Hovorí sa, že vinohrad nechce pána, ale otroka. Je to tak?
Je to tak, ako sa hovorí, že kto chce slopať, musí kopať. Najprv musíme tvrdo pracovať, až potom sa odmeniť pohárikom. Je to veľmi zaujímavý koníček, ktorého človek nemôže mať zase príliš veľa, lebo sa veľmi ľahko môže stať jeho otrokom a musí mu venovať všetok svoj čas. Ale dá sa to a hlavne to musí človeka baviť. Je to takisto taký zmysel života. Nie každý to tak má, ale konkrétne my to tak máme. Každé ráno vstávame s tým, že si niečo splníme, a že po sebe niečo zanecháme. Tým, že nám seba chodia ľudia na rôzne akcie, na ktorých sa im páči, je celý ten koníček o to naplňujúcejší.
Určite aj tie výsledky sú istou formou motivácie?
Samozrejme, aj tie nás poháňajú dopredu. Tým, že sme takí menší vinohradníci, tak je to celé o bavení sa tým. Lebo, keď to niekedy mladí zdedia nemusí ich to zaujímať. Ale proste keď to niekoho chytí, tak už to ide a človek má z toho celého radosť. Stýkate sa s rôznymi novými ľuďmi, popíjate spolu a je to sranda. Ale hlavne sa od toho nedá cúvať. Niekedy si hovoríme, že to celé predáme, ale to sa proste nedá. Keď už máte niečo vybudované, veci sa len prikupujú a prikupujú. Ťažko niečo predáte. Aj keď niekedy klesáme na duchu. Teraz sme si napriek viacerým povinnostiam aj mimo vinohradu povedali, že to celé vydržíme.
V mladosti ste hrávali hokej, neľutujete, že ste vymenili, hokejku za, symbolicky povedané, motyku, starostlivosť o vinič a za čaro výroby vína?
Tak to nie. Šport mám rád, aj som dlho chodieval tenis hrávať, takisto horskú hokejovú ligu alebo cykloturistiku. Čiže šport mám rád, ale asi som na viac nemal. Možno som sa prispôsobil kamarátom, ktorí nešportovali a začal som sa postupne viacej venovať zábavám, dievčatám a podobným veciam. Takže ten život sa tak nejak zmenil a som tam, kde som, robím to, čo ma baví. Ale nebanujem, že som s hokejom prestal.
V ostatnom období sa výrazne narúša tradičný kolorit Kamencov, kde máte búdu. Rodinné domy sa postupne rozkošatili z mesta až sem. Ako sa pozeráte na tento problém?
Môj názor je taký, že keď tu chce niekto bývať, musí tolerovať vinohradníkov. Minule sa mi napríklad stalo, keď som išiel skoro ráno do práce, začal som stavať stan a rachotiť. Vtom začala jedna suseda vykrikovať, že robím hluk. Tu sme vo vinohradoch a tu sa od rána pracuje. Nech si tam kľudne ľudia bývajú, ale ja neprídem o úrodu, ktorá sa niekedy strieka aj v noci. Takže ja sa nebudem obmedzovať kvôli tomu, že vedľa mňa bývajú ľudia z jednej aj druhej strany. My sme vo vinohradoch a oni to musia rešpektovať. Nie, že sa sem nasťahujú a budú odmietať to tolerovať. Ja tiež nenadávam susedovi, keď ráno zapne kosačku. Žijú vo vinohradoch a tak by sa sťažovať nemali. Mal by sa vymedziť nejaký úsek výhradne pre vinohradníkov.
p. Cingelová: Ja nesúhlasím s touto výstavbou. Nechápem prečo nemáme oblasť ako tí Moraváci, keď toto sú vinohrady. Myslím si, že turisti by sem oveľa radšej chodili, keby tu nevideli toľko rodinných domov naokolo. Keby sa to zmenilo, určite by sem tých turistov chodilo viac. Moraváci to majú pekné, hore sliepky, dole ubytovanie. Ale keď to u nás vyzerá nejako takto, pochybujem, že ľudia sem budú mať chuť chodiť. Ako môžeme predávať naše vinohrady, keď sú všade okolo rodinné domy.
Patríte popri výrobe iných vín aj k výrobcom nášho diamantovo-rubínového moku – Skalického rubína. Ako vidíte jeho perspektívu?
Keď ten rubín bude rovnako dobrý, tak sa bude piť a tradícia bude pokračovať ďalej. Väčšina turistov, ktorí k nám prídu, sa najmä vďaka jeho ochrannej známke hneď pýtajú, či máme rubín alebo frankovku. My ich samozrejme máme. Vždy bude priorita mať tieto dve vína a potom sa budú pridávať tie ostatné. Ale aj jedno aj druhé sú jednoznačne na prvom mieste, lebo každý, kto sem príde, sa okamžite pýta na tie dve vína. Tak, ako my chodíme na sever za haluškami, tak oni zase chodia sem za rubínom. Pre mesto je to pozitívne, keďže to sem ťahá turistov a milovníkov vína napríklad z Čiech. Včera sme tu mali Pražanov a keď odchádzali, vypýtali si rubín, lebo to je niečo skalické. Je to niečo, ako keď si my na výlete do Paríža kúpime nejakú malú Eiffelovku. Je super, že ho máme.