Prakticky v tej nástupnosti, že ja už som sem chodil pomáhať môjmu dedovi, keď sme ešte bývali v Bratislave. Po dedovej smrti sem otec tiež chodil. Následne nám komunisti vinohrad zobrali. S otcom sme vinohrad vysadili tuto dole. Nebolo toho veľa, len nejakých 700 koreňov. Niečo málo sa predalo, ale väčšina bola použitá na vlastnú spotrebu. Môj otec bol proti mechanizácií. Hovorievali sme mu nech nedáva peniaze vnukom, nech radšej kúpi poriadny rotavátor. Samozrejme odmietol a sám to celé motykou okopával. Ja som mal potom už zamestnanie, ktoré mi sem nedovoľovalo chodiť príliš často. Ale, keď už som prišiel, tak som dovliekol aj kamarátov a robili sme práce okolo vinohradu. Hlavne na tie oberačky sa tu schádza aj zo 30 ľudí. Rôzni kamaráti poprichádzajú a máme tu takú slávnosť. Každý príde nadšený aj z toho dôvodu, že sa pomaly celý rok nevidia a tu sa môžu všetci stretnúť. Keď otec zomrel, nemal som o vinohrad záujem. Len žena ma presviedčala nech si ho necháme. Na začiatku sme na vinohrade robili ešte aj so synom, kým býval v paneláku s prvou ženou. S ňou sa rozviedol, našiel si novú, ale príliš si týmto rozhodnutím nepomohol.