Rozhovor s Ľuborom Šátekom

Pán Šátek, o Vás je známe, že dorábate výborné červené vína, najmä Frankovku modrú a Skalický rubín. Zdedili ste to po rodičoch, máte to v génoch?
V podstate áno, zdedil som to po rodičoch. Už keď som bol malé dieťa, tak rodičia kúpili roľu a vínny sklep. Na roli vybudovali vinohrad a bol som do toho vinohradníctva zapájaný od malička. V pubertálnom veku ma to príliš nebavilo, ale časom som sa prepracoval k tomu, že dnes to je môj jednoznačne najväčší koníček.
Vieme o Vás, že ste získali viaceré ocenenia na vinárskych výstavách. Ktoré si najviac ceníte?
Najviac si cením ocenenie na šiestej celoslovenskej výstave s medzinárodnou účasťou, kde sme získali štyri ceny za Frankovku modrú – neskorý zber roku 2015. Získali sme víťaza odrody a tým pádom aj Cenu primátora. Potom sme získali víťaza odrody za Svätovavrinecké z roku 2017 a za Alibernet 2017 sme získali cenu za najlepšie červené víno zo Skalice. To bol taký podarený ročník.
Od mladosti ste sa venovali športu, hrali ste hokej a ešte do sezóny 2019/2020 ste trénovali deti. Ako ste to všetko stíhali popri zamestnaní vo vysokej policajnej funkcii a práci vo vinohrade?
V podstate som tomu venoval skoro všetok voľný čas. Chvalabohu mám manželku, ktorá ma v tom podporovala a nikdy mi nepovedala, prečo a načo tam idem do toho vinohradu. Sem-tam mi pomohli aj kamaráti, takže sa to dalo nejak stíhať.
Búdu máte v Propasťách, postavili ju ešte vaši rodičia. Určite zažila veľa veselých príbehov. Prezraďte nám niektorý z nich…
My sme dosť divoká rodina, ktorá má rada zábavu. Radi sa bavíme a chodí sem často kamarát Tibor Kutálek, ktorý nás v tom podporuje a pomáha nám. Takže takých zážitkov máme kopu, ale jeden, ktorý spomínal náš otec, by som vybral. Keď sme bol ešte deti a on so susedom pressovali červené víno, tak otec hovorí susedovi. „Mišo čuj, už sú všetky bečky plné a zostalo pol kýbľa vína, čo s tým spravíme, budeme to musieť vyliať, nie?“ a on odpovedal, nech mu to podá schmatol kýbeľ a celý ho vypil. To sú také veci čo zostanú v hlave.
Na Dni otvorených búd v máji 2022 ste okrem vína potešili návštevníkov aj hrou na heligónke. Čo pre vás znamená skalické červené v spojení so skalickými pesničkami?
Ja si myslím, že to sa jedno s druhým navzájom dopĺňa. Nie, že by jedno bez druhého nemohlo existovať, ale krásne sa to dopĺňa. To nám zanechali naši rodičia, ktorí veľmi radi a veľmi dobre spievali. Nevenovali sa síce žiadnym hudobným nástrojom, ale tá pesnička k tomu vínu jednoducho patrí.

Rozhovor s Jánom Gajdom ml.

Tvoj otec, Ján Gajda starší, vyštudoval vinohradníctvo a vinárstvo a dlhé roky sa svojmu oboru venoval na skalickom družstve. Na začiatku 3. milénia sa pohrával s myšlienkou, že by mohol začať gazdovať na vlastnom. Príležitosť sa mu naskytla, keď rodina Kútskych predávala najväčší a vari najstarší skalický vinohrad vo Vysokom poli. 70 ročnú výsadnú s pravým Skalickým Lampartom. Kúpil ho v roku 2001. Ako hodnotíš po rokoch krok svojho otca. Vyplatilo sa to?
Myslím si, že je super, že sa to podarilo. Bolo to v období, keď bolo v Skalici vinohradníctvo na druhej koľaji a o toto remeslo nebol vôbec záujem. Nebolo to hlavne ani finančne zaujímavé. Bola to slabo ohodnotená namáhavá práca, čo v súčasnosti pri rôznych poľnohospodárskych odvetviach platí. Možno s výnimkou nejakých rodinných biznisov, keďže sa ľudia začali viacej zaujímať o to skadiaľ ich jedlo pochádza. Každopádne, v týchto revolučných rokoch to bola od môjho otca super myšlienka. Dodnes ho obdivujem za to, že sa do toho dal aj napriek vyššiemu veku. Zobrať si na niečo tak riskantné obrovskú pôžičku a v podstate staviť svoju rodinu je obdivuhodné. Našťastie to dobre dopadlo, keďže tu stále sedíme a máme čo jesť.
Postupne si od otca prebral celé hospodárstvo. Takisto si vyštudoval vinohradníctvo a vinárstvo na Morave. Za manželku si si zobral svoju spolužiačku a obaja ste sa vrátil do Skalice. Založili ste si s.r.o-čku Vysoké pole, ktorá, zdá sa, dobre prosperuje. Si s výsledkom spokojný?
Hlavne som spokojný s tým, že keď sa obzriem za seba, vidím kusisko dobre vykonanej práce. Nehovoril by som o výsledku, ale skôr o dlhodobom úspešnom procese. Takto by som to zhodnotil.
O Jánovi Gajdovi mladšom je známe, že vnáša do vinárstva nové nápady a myšlienky. Jednoducho srší invenciou. Čo plánujete v blízkej budúcnosti?
Vo všeobecnosti by som chcel hlavne priniesť viac ľudí na Vysoké pole. Takisto viac ľudí do vinárstva ako takého pretože mám pocit, že aktuálne je ten život okolo vína v Skalici taký zaspatý, ba priam až archaický. Sú to len moje pocity, ktoré som nadobudol na základe skúseností z nie tak ďalekého zahraničia. V horizonte 2 – 3 rokov by som to tu chcel celé skolaudovať a prilákať sem viacej ľudí. Robiť viacej eventov a ochutnávok, ale nielen stále dookola o Skalickej frankovke. Ani ma neprekvapuje, že ľudia sa o náš obor zaujímajú menej, keď im stále hovoríme o Frankovkách. Samozrejme to k tomu patrí a ja to chápem. Sám robím zo Skaličanov asi najviac Frankovky. Treba robiť ale aj iné veci, ako napríklad vzdelávacie krúžky, ochutnávky pestrejšej palety vín, ale aj obyčajné zábavy typu pozerania filmov pri poháriku vínka. Jednoducho aby človek nemusel chodiť len kvôli vínu. Ide o to vytiahnuť človeka z mesta do tohto krásneho prostredia. Toto v dohľadnej dobe plánujem. V rámci Skalice je to jednoznačne inovatívne riešenie.
Zúčastňuješ sa množstva výstav a prehliadok. Ktoré zo získaných ocenení si najviac ceníš?
Práveže sa ich priveľmi nezúčastňujem. Ja ako enológ si nemyslím, že sa dá pri tom nespočetnom množstve typov vín objektívne zhodnotiť kvalita tých vín. Ten individuálny prístup ku každému vínu od jednotlivcov je snáď ešte širší než škála vín. Mňa osobne by teda nejak ocenenie za napríklad najlepší Rubín príliš nenaplnilo. Nechcem to zase dehonestovať a teší ma, že ten môj je najlepší. A takisto viem, že keby môj Rubín prinesiem na súťaž do iného vinárskeho mesta pomysleli by si o ňom bohviečo. Takže rôzne diplomy za kadejaké súťaže ma nikdy nenapĺňali.

Rozhovor s Jánom Kádlecom

Pán Kadlec, vaši predkovia sa vysťahovali, ešte niekedy za čias Márie Terézie, do Veľkého Varadína v Rumunsku; prišli tam rúbať lesy, aby sa dostali k pôde. Viem, že nepochádzali zo Záhoria, zo Skalice. Ak aj poznali víno, tak iba samorodé. Na Slovensko ste sa dostali už ako dospelý. Čo vás sem priviedlo?
Ja som si dal takú námahu, že som si nechal preskúmať môj pôvod. A zistil som, že moji predkovia prišli na územie dnešného Rumunska z oblasti Trenčína. Bol som piata generácia našej rodiny žijúca v Rumunsku. Prvý prichádzajúci zo Slovenska sa vo veku 30 rokov v Rumunsku oženil. Síce nevieme presne, v ktorom roku do zahraničia odišiel, ale vypátrali sme, že sa narodil v 1829-tom roku. Zobral si rodenú Slovenku, ktorá sa ale narodila rodičom, tiež Slovákom, v Rumunsku. Jej rodičia pochádzali z Detvianskej lúky. Jej rodina z matkinej strany sa v roku 1946, po druhej svetovej vojne, v rámci programu repatriácie Čechov a Slovákov zo zahraničia do Československa, vrátila do svojej rodnej zeme. V rámci tejto repatriácie sa naspäť z 29 obcí, v oblasti Veľkého Varadina, vrátilo vlakmi niekoľko stovák ľudí. Veľa obcí ostalo po repatriácií vyľudnených. Podobný osud postihol aj obec, v ktorej žili moji rodičia. Tí sa na Slovensko, takisto vlakom, vrátili v roku 1947. V rukách nesúc môjho vtedy len štyri mesiace starého brata vystúpili v dedine Čertovka. Komisár ich cez Čertovu skalu v tmavom Šumavskom lese vyviedol do už skôr spomenutej Čertovky, ktorá je už dnes prerastená lesom a teda neexistuje. Ako mladý, 18 ročný chlapec, som moju mamu vtedy sám previedol cez lesy až do spomínanej Čertovky. Keď sme sa na to miesto vrátili a mama vystúpila z vlaku, všimli sme si, že tá stará železničná stanica zostala aj po toľkých rokoch nezmenená. A mama hovorila a spomínala ako sme po týchto cestách kedysi po návrate do Československa chodili. Išli sme len podľa jej pamäte asi dva kilometre hore chodníčkom a prišli sme pred dva ešte stále stojace domy a ona začala spomínať. Spomínala ako ju komisári priniesli k bráne toho istého domu, pred ktorým stála teraz a povedali nech využije všetkého, čo vo vnútri nájde. Už sa začalo zmrákať a komisári odišli. Keď vošli do izby našli zapnutý šporák a na šporáku rozvarenú fazulovicu. Ďalej rozprávala o smútku, ktorý prežívala, keď si uvedomila, kam ju to aj s malým dieťaťom doviedli. Myslela si, že v tom dome už niekto býva. Vyšla von, obzrela sa doprava, doľava a všimla si susedný dom, ktorý bol obývaný nejakou postaršou paňou. Tak sme stáli pri tých dvoch domoch a mama pokračovala v rozprávaní. Hovorila ako išla za tou ženou v susednom dome a spýtala sa jej, kto býva v dome, do ktorého ich komisári poslali. Neznáma žena na ňu vypleštila oči a po česky sa jej spytovala čo je vlastne zač, a čo v ich malebnej osade hľadá. To by ste neverili ako ťažko sa dajú rozoznať slová a vety hovorené v takej pravej tvrdej češtine ak ste ju nikdy predtým ako Slovák nepočuli. Moja matka sa s češtinou nikdy predtým nestretla, a preto cudzej žene nerozumela. Následne ju ovalil strach, a otcovi sa celá zarmútená sťažovala, že nie sú na Slovensku, ale nejakej úplne inej krajine. Nikto im nepovedal, že ich vezú do Čiech, do dedín, z ktorých vysťahovali Nemcov a mali to byť práve oni – Slováci z Rumunska, kto ich mal nahradiť. Rodičia aj s bratom prečkali v tom dome až do rána v strachu, že ich tam niekto nájde a za vlámanie sa do domu zabije. Predsa len, ich strach bol opodstatnený. V tom čase stále existovali partizáni a keby ich tam našli, bývalo by to asi zle dopadlo. Zavčas ráno zišli späť na stanicu k vlaku, nasadli naň a dlhočizné dva mesiace cestovali nazad do Rumunska. Vrátili sa pár dní pred Vianocami a keďže ich nechcel nikto zviesť naspäť, cesta bola nesmierne komplikovaná a únavná. Lístok mali jednosmerný a s tým, že by sa mali vracať naspäť nerátali ani oni. Veľkú časť cesty museli z tohto dôvodu prejsť peší. Viete si to predstaviť? S takým malým štvormesačným dieťaťom? A navyše to už bola jeseň. Počasie bolo chladné a prostredie nehostinné. Domov ich priniesla len motivácia a odhodlanie vidieť znovu svoj starý domov. Bolo to prvý aj posledný raz, kedy bola moja mama o tom ochotná hovoriť. Keď mi to povedala mal som 18 rokov a napríklad moji starší súrodenci sa o tom nikdy nedozvedeli. Bolo to ozaj veľmi silné. V 56-tom roku sa na návštevu zo Šumavy do Rumunska vrátil jej brat, ktorý si prišiel pozrieť jeho zanechaný majetok a či ho niekto využíva. Následne tam na svoje prekvapenie našiel aj svoju sestru, o ktorej si myslel, že z Rumunska už dávno odišla. Matka spomínala ako sa jej brat pýtal, kde bola. Ona mu vyrozprávala príbeh o ceste na Čertovku. Zostala celá prekvapená, keď jej brat povedal ako bol v tom čase len necelých sedem kilometrov od nej v neďalekej obci Frymburk. A jej brat takisto, nemenej prekvapený, keď zistil že ich delilo len mestečko Lipno nad Vltavou a priľahlá priehrada. Nedokázal pochopiť ako sa tam mohlo ocitnúť toľko našincov. Dokonca ja sám tam mám dodnes príbuzenstvo. Bratrancov a sesternice už vo vyššom veku a pod.. Zaujímavosťou je, že z otcovej strany sa z rodnej obce neodsťahoval nikto. Všetkých jeho osem súrodencov zostalo žiť v Rumunsku. Ja sa ešte musím vrátiť k môjmu predkovi Kadlecovi. Keď sme si dali vyhotoviť ten náš “rodokmeň“, tak Ivan Hudec povedal ,„ Jano, tá tvoja teta, najstaršia sestra bratova asi nežije, že?“ Odpovedal som, že veru asi nie, tá sa musela narodiť okolo roku 1915 – 1917. potom sa spýtal či má deti na čo nasledovala moja kladná odpoveď. Ivan mi oznámil, že nevypátral kedy sa v Rumunsku narodila. Nič nebolo uvedené ani len v kostolnej matrike. Dokázal identifikovať všetkých. Všetkých okrem nej. Poprosil ma, či by som sa nedokázal s niekým skontaktovať a zistiť, kde sa narodila. Volal som známemu z Galanty spytoval som sa ho či náhodou nevie, kde sa mu mať narodila. Odpovedal, že nevie, ale že má jej rodný list a prezistí to. Ubehli tri dni a on mi volá naspäť. Zodvihnem telefón a on vraví, že v rodnom liste pri kolónke miesto narodenia píše Trenčín. Ja celý prekvapený sa ho pýtam či to je ten nám všetkým dobre známy Trenčín. Prichádza kladná odpoveď. Obratom volám Hudecovi a novinku mu oznamujem. A on išiel a hľadal. Vedeli sme odhadom aký rok no a zrazu narazil na všetky veci, po ktorých predtým pátral. Aj úradný záznam o narodení, ale aj záznam o krste. Zoberte si, že v rodnom liste má nesprávne informácie, pričom podľa oficiálnych údajov je narodená o štyri dni skôr než podľa rodného listu, ktorý očividne čerpal zo záznamov o krste. Takže sa nám ju nakoniec predsa len podarilo zidentifikovať a ja som ostal poriadne zaskočený, že čo v tom čase hľadala moja stará mama v Trenčíne. Na túto moju otázku odvetila, že tam bola na návšteve u rodiny. Opäť raz som ostal zaskočený, keď mi objasnila, že moji predkovia pochádzajú aj z obce Kubrá (dnes už časť mesta Trenčín). Takže takto nejak vyzerá vývin mojej rodiny. Matkin otec pochádza z okolia Detvianskej huty. A mama mojej matky pochádza taktiež z okolia Detvianskej huty. Tam sa aj vydala. Tu môžeme vidieť aký je ten svet malý. Nevedel som pochopiť prečo nás, Slovákov z Rumunska, ťahali naspäť do Československa. Vzhľadom k tomu, že vtedy ešte žili aj súrodenci mojich bratov a sestra žila na Bruntálsku, tak som z jej strany poznal prakticky všetkých členov mojej bližšej, ale aj vzdialenejšej rodiny. V 79-tom roku sme ich všetkých navštívili. A vtedy sme ich všetkých vlastne videli naposledy. Žiaľ, ani jeden z nich už nebýva na pôvodných adresách a kontakt na nich takisto nemám. Oni očividne nemajú žiadny záujem si ma vyhľadať, a tak sme nútení ich hľadať po Facebookoch. Mojej sestre sa podarilo naraziť na jednu z ich dcér, aj jej napísala, ale ona sa dodnes neozvala. Nemám s nimi teda žiaden kontakt. Jediné čo viem je, že ich najstarší syn zomrel pri havárií a v 94- tom sme mu boli aj na pohrebe. Dokonca ani na pohrebe sa jeho vlastní súrodenci nezúčastnili. Našťastie aspoň s rodinou zo Šumavy kontakty stále udržiavame a príležitostne sa stretávame. Rodinu po mojej strane som si nechal prebádať dôkladne a podarilo sa nám prísť až po rok 1717. Na strane druhej, po matkinej rodinnej línií, sme sa dostali len do obdobia okolo roku 1783 a viac podkladov sa nepodarilo nájsť.
Momentálne bývate v Holíči, ale často vás vídať v Skalici vďaka vašim podnikateľským aktivitám. Pritiahol vás Skalický rubín a Skalická frankovka, alebo to boli aj iné dôvody?
Prisťahoval som sa v roku 1981. Po absolvovaní vysokej školy, prvom odpracovanom roku som odišiel na svoju prvú dovolenku, a to práve do Československa na návštevu za príbuznými. Celkový vtedajší systém a požiadanie o vycestovanie do zahraničia bol v Rumunsku pomerne obtiažny. Do socialistickej krajiny ste mohli vycestovať len raz za dva roky a po návrate vám bol odobraný cestovný pas a vydaný náhradný dokument. Pri pokuse o ďalšiu cestu do zahraničia ste museli požiadať dané orgány o návrat vášho pasu. Bol to akoby taký kolobeh. Bohužiaľ rumunské orgány mali opodstatnené obavy a následne sa chovali tak, že slobodný človek mal obrovské problémy sa do toho zahraničia dostať. Našťastie pri nás študentoch boli možno o niečo benevolentnejší. Mal som výborné zamestnanie, ktoré mi takisto dopomáhalo pri vybavovaní žiadosti o vycestovanie do cudziny. Na druhej strane boli takéto vybavovačky nesmierne vyčerpávajúce, a tak som si po príchode do Československa povedal, že takéto tortúry ja absolvovať nemienim a do Rumunska sa už nevrátim. Následne som si začal aj s prihliadnutím na moje predošlé zamestnanie hľadať prácu. Najrýchlejšie sa mi ozvala banícka spoločnosť v Prievidzi. Následne ma pozvali na pohovor, na ktorom mi ponúkli prácu v Uhoľné bane Holíč, ktoré sa starali o budovanie baní v Mikulčiciach. Toto všetko sa odohralo už v roku 1982. Prišiel som v septembri 1981 odišiel naspäť za rodinou a o dva týždne sa vrátil na Slovensko. A to konkrétne do Nitry, v ktorej bývala rodina z mojej rodnej obce. Spolu s ich synom sa na Slovensko prisťahovali pred 12 rokmi. Pani ma zobrala s ňou do fabriky Bioveta Nitra, ktorá pripravovala krmivá pre zvieratá. A práve tu som sa prvýkrát na Slovensku zamestnal. Narazil som tu na nejakú majstrovnú, ktorá mi dohovorila, že ako vysoko vzdelaný človek nemôžem robiť v takomto podniku. Nariadila mi nech donesiem doklady o dokončení všetkých škôl, ktoré som absolvoval, a že budeme písať do rôznych firiem. Keďže moja Slovenčina nebola v tom čase najdokonalejšia musela písať ona. Rozprávať som vedel pekne len s tou gramatikou a používaním správnej terminológie to bolo horšie. A musím sa priznať, že s gramatikou mám problémy dodnes. Ja som v Rumunsku u rodičov vyrástol pri vinohradoch. Pestovali sme si hroznový vinič. Keď som teda prišiel sem mal som menší výpadok. Následne som prišiel do Holíča a zoznámil sa s mojou ženou, s ktorou som sa dlhé dva roky nemohol zobrať kvôli Rumunským zákonom o zákaze sobášu Rumunov s cudzincami. Musel som sa teda rumunského občianstva vzdať. A aj som tak urobil. Okolo roku 2000 som v jeden deň mojej žene oznámil, že si chcem kúpiť vinohrad. Ona celá zdesená sa ma pýtala, že ako to chcem celé stíhať. Tri deti a ešte aj vinohrad. Už predtým som bol s pánom Masarykom pár rokov v kontakte a raz som mu povedal, že by som si teda rád kúpil ten vinohrad, ale že všetky ktoré som doteraz videl ma teda vôbec neohúrili. A tak sme v tom 2000-tom spravili u neho vo firme koštovku vína a on sa ma na to spýtal či už mám teda ten svoj vinohrad. Ja som odvetil, že nie a vtom mi na druhý deň volá. Vraj mám prísť k nemu, že ma zoberie a pôjdeme sa spolu niekam pozrieť. Medzi časťami Žebráky a Propaste našiel na predaj nejaký vinohrad. Bol pekný, dostatočne široký. Musím povedať že sa mi páčil. Dal mi číslo na majiteľa, ktorý sa zaoberal realitami a len pred nedávnom odišiel z Grafobalu do dôchodku, že nech si s ním dohodnem stretnutie. Pán už mal svoj vek a o nevládal by sa starať o vinohrad. Polovičku pozemku už predal niekomu inému. No mne sa nakoniec podarilo odkúpiť obe polky, ktoré majú spolu na šírku 32 metrov. A tak na jeseň 2001 už bolo urobené víno a pán, od ktorého som to kúpil ma prišiel poprosiť o 50 litrov bieleho a červeného, a že zvyšok si mám nechať. Svoje prvé víno som urobil v roku 2002. A samozrejme, že Skalický rubín je mimoriadne známa značka medzi ľuďmi aj vďaka jeho zaregistrovaniu s pomocou viacerých skalických persón ako Srholec, Bránecký a spol., ktorý sa do toho zaangažovali aby sme značke Skalický rubín dali nejaký väčší význam. A ja som veľmi rád, že sa im to podarilo lebo pre nás vinárov to je veľká výzva, až na to, že by sa na úrovni nás vinárov mala podľa mňa zriadiť nejaká komisia alebo výbor, ktorá by mala za úlohu dozerať na nás vinárov. Takže toto mi tu trošku chýba. Lebo ani pri značke Skalicku rubín napríklad nevieme odkiaľ je, čo to je a aká je tam prímes a z čoho je presne spravený. To je to, že my kvázi môžeme aj tú Skalickú frankovku deklarovať ako rubín, keďže v jej nomenklatúre je písané, že to je Cuvée. Čiže by to nemal byť z toho len jeden druh vína. Čiže by nemal byť len z frankovky, ale mal by tam byť aj prímes dajme tomu svätý Vavrinec.
V Skalici ste si v podstate nanovo postavil vinohradnícky dom U studánky v Propastiach, od gruntu ste rekonštruovali pivnicu. Hovorí sa, že v sklepe, viete veľmi pekne rozprávať o víne, hľadáte v ňom poéziu. Čím vás tak inšpiruje?
V roku 2002 som vlastne zrekonštruoval búdu, zväčšil som tam pivnicu, prerobil som ten dom, pretože bol stavaný väčšinou z panelov. My sme to teda prerobili, lebo ten druhý majiteľ, od ktorého som odkúpil tú druhú časť pozemku tam začal stavať tiež nejakú pivnicu. Lenže to bolo celé zanedbané kým sme neprišli a celé to aj s tou pivnicou dokončili.
Je to tým, že to je môj koníček, ktorý mám rád, pretože to nedokáže bárskto robiť. Keď sa môj kamarát dozvedel, že kupujem vinohrad hneď sa ma spýtal či mi … . Že či sa nudím, či nemám čo robiť. Ale mňa to baví. Celú výrobu vína si robím sám, vinohrad si strihám sám. Pomoc potrebujem jedine pri zbere hrozna a pri ošetrovaní vinohradu, aby sa odstránila nejaká nežiadúca zeleň, aby sa urobila redukcia tých strapcov a aby sa pokyprila pôda pod hlavami.
Aké máte plány do budúcnosti? Čím by ste sa chceli v Skalici ešte prezentovať? V čom by malo mesto pomáhať podnikateľom?
Ja si myslím, že pomoc od mesta my v podstate nepotrebujeme. Potrebujeme to, aby sa mesto staralo o veci a úlohy, ktoré sú mu zverené. A to školstvo, doprava a komunikácie ako také, finalizovanie vecí okolo inžinierskych vecí ako spádové kanalizácie, plyn, vodovody atď. Takže toto sú veci, na ktoré by sa malo sústrediť mesto, a keď toto budeme mať tak sa my ako podnikatelia o zvyšok vieme postarať aj sami. Nepotrebujeme od mesta ani pozemky, ani žiadne prostriedky aby sme si rozmáhali naše podnikanie. Na to je tu bankovníctvo a podnikateľská sféra. O tieto veci by sa teda mesto starať nemuselo.

Rozhovor s Ladislavom Nemčovským

Vieme o vás, že do vinohradov starečka Kazinotu ste chodili už ako malé chlapča. U neho ste sa zaúčali do nielen vinohradníckeho kumštu. Ako to vlastne bolo?
Od malička sme sem chodievali. Najmä na vozoch cez rôzne vinobrania. A keď sme už boli o niečo väčší, otec mal vlastný vinohrad a tak sme chodievali pomáhať aj jemu, aj starým rodičom. Tým, že sme boli v puberte, tak sme sem chodili viac-menej z donútenia. Stareček mal môj obdiv za to, o aký veľký vinohrad sa musel starať. A to v dobe, keď sa muselo robiť všetko ručne. Bolo to jednoducho umenie. Všetko mal presne vymerané a zo žiadneho materiálu nezostalo nazvyš, nie ako v dnešnej dobe. Bolo to ozaj veľmi náročné a najmä, keď si spomeniem na to, v akých podmienkach a s akým materiálom pracoval. A môj otec takisto. Chodil z roboty do roboty. Musel sa starať o vinohrad a koľkokrát sa stalo, že nemal poriadne čas sa postarať o nás a jeho vlastný dom. Mali to vskutku náročné obaja moji rodičia, ale napriek tomu si vždy našli čas aj na nás a brávali nás na rôzne slávnosti a výlety do Luhačovic alebo Sudomeříc.
Víno a folklór sú ako siamské dvojčatá, nemôžu existovať jeden bez druhého. Rovnako to bolo aj s vami a vašou manželkou, boli ste členom súboru Skaličan, spievali ste a tancovali. Čo vám v živote dala táto prirodzená a neodmysliteľná kombinácia?
K dobrému vínu patrí humor aj pekná pesnička. Mal som v živote naozaj šťastie, že som si našiel partnerku, ktorá mala rada folklór. Spoznali sme sa vo folklórnom súbore Skaličan, v ktorom sme začali spolu tancovať. Prežili sme spolu aj s folklórom veľa šťastných vecí. Jedného dňa sme sa zhodli, že k folklóru patrí dobré víno a pesnička. A tak sme sa začali venovať výrobe vína vo vinohrade, ktorý som zdedil po starečkoch. Nakoľko boli pôvodné hlavy staré, rozhodli sme sa nakúpiť nové. Za všetky odrody môžem spomenúť najmä Frankovku, aby sme mali Skalický rubín. Keď nám bolo so ženou málo, prišlo rozhodnutie vinohrad zväčšiť. Bolo to logické rozhodnutie nakoľko sme mali veľa priateľov, ktorí spotrebovali veľa vína.
Musím povedať, že hlavne moja žena bola taký motor. Často ma hnala do vinohradu nech ideme niečo porobiť. Všetko mala presne načasované, aby sme toho postíhali čo najviac. Mala rada najmä červené víno, ktoré vyrábame dodnes. Ale mne osobne sa v poslednej dobre asi prehodili chute a viac mi chutí biele. Napriek tomu všade propagujem naše červené.
Celý život ste pracovali v Grafobale. Patríte medzi spoluzakladateľov Skalického rubín-klubu. Porozprávajte nám o ňom niečo.
V Grafobale bol kedysi v sklepe bufet, v ktorom ste sa mohli najesť a poobede sa osviežiť pohárom vína alebo pivom. Po reorganizácií sa to celé zrušilo a ostal len bufet. A keďže nám to zrušili, s kolegami sme sa rozhodli si založiť rubín-klub. Ten bol aj s oficiálnymi stanovami založený v roku 1971. A tak sme sa začali schádzať v búdach u členov klubu. Pravidelne sme v horách mávali aj Mikulášske stretnutia. Postupne sa počet členov klubu zmenšoval a zmenšoval a do dnešného dňa nás ostalo 6. Klub funguje až dodnes hlavne vďaka našej láske k červenému vínu.

Dlhé roky pôsobíte ako predseda Vinohradníckeho spolku, ktorý je každoročným garantom festivalu kráľovských vín. Aká je podstata festivalu a kde ste sa inšpirovali?

Inšpirovali sme sa na festivale vo Svätom Jure. Tam som si povedal, že víno je kultúrny nápoj a my, Skaličania, potrebujeme nejakú kultúru. S myšlienkou vytvorenia festivalu okolo Rubína a Frankovky som oslovil aj ostatných. Oni sa s mojou myšlienkou stotožnili a pustili sme do toho. Prvý ročník sme organizovali na nádvorí u františkánov. Lenže prišiel lejak, a tak sme všetko museli presťahovať do koncertnej siene. Druhý a tretí rok sa nám prihodilo to isté. Následne pán Bránecký vybojoval to, aby mohol Skalický rubín po festivale putovať do Národného salónu vín Slovenskej republiky. Primátori nám dodnes poskytujú na organizovanie festivalu každoročne kultúrny dom. Tento rok sme sa rozhodli spustiť degustáciu nielen červených vín. Jediná vec, ktorá ma mrzí je, keď vidím Skaličanov na kadejakých výstavách po okolí, ale následne ku nám neprídu. Ja víno ozaj milujem a podieľam sa aj na iných výstavách. Nech ma osloví hocikto, ja nepoviem nie, rád prídem a pomôžem. Otec ma naučil, že bez ľudí nič nie je a toho sa držím.

Ktoré vaše vína by ste návštevníkom odporučili?

Jednoznačne Skalickú frankovku, ktorú budem vždy propagovať. Je to zdravé víno. Koštoval som viaceré vína podobné Frankovke, ale žiadne ju nedokázalo prekonať.

Rozhovor s Ľudovítom Bráneckým

Z knihy Pavola Dinku „Skalickéď búdy“ poznám vinársku ságu rodiny Bráneckých. Starček Pavel odišiel za starých čias do Ameriky, zarobil nejaké doláriky, vrátil sa domov a nakúpili, aj so starenkou Rozáliou, nejaké pozemky. Medzi inými i v Hliníkoch. Vysadili tam vinohrad a neskôr postavili búdu, váš otec Ján pre zmenu vysadil v roku 1950 vinohrad na pozemkoch v Starých horách, v roku ’76 postavil búdu s pivnicou. Ako spomínate na vinohradnícke začiatky vašej rodiny vy, osobne?
No ja si spomínam na tie začiatky, už to neboli začiatky toho vinohradníctva, ale moje začiatky, lebo ja som sa narodil v 62-om. Takže do toho vinohrady som začal chodiť tak v štyroch-piatich rokoch, kedy už ten vinohrad bol rodiaci, tu nám stála taká drevená búdka, aby sme sa mohli schovať pred dažďom a aby sa mohli byť niekde uložené veci. A spomínam si na to, že ten vinohrad bol „na grifty“, čo znamená nie na vysoké vedenie. Bolo to prácnejšie, zložitejšie a hlavne tie zelené roboty mňa moc nebavili.

Po smrti otca v roku ’96 ste sa rozhodli pokračovať v jeho vinohradníckych šľapajach. Čo to pre vás znamenalo?

Ja to trošku upresním, lebo to nebolo po jeho smrti. Ja som začal s vinohradníctvom v roku ’87, keď som sa vrátil z vojny. Vtedy som vlastne odkúpil od rodičov vrchnú polku pozemku, kde nebol vinohrad. Ktorý sa obrábal ako poľnohospodársky – osievalo sa a sadila sa tam kukurica a zemiaky. A túto polku som si pripravil, zreguloval a vysadil som si tam prvý vinohrad. Po tom 96. roku to chvíľku ešte trvalo. Sme ten pôvodný vinohrad obrábali, spolu aj so sestrami a švagrami a ten v podstate skončil svoju púť v roku 2004. Potom sme ho vyklčovali a následne som si, nie na celej ploche, iba na polovici, vysadil ďalšiu časť vinohradu, pretože som si po smrti rodičov vysporiadal tento pozemok aj s búdou pre seba a tak som tam vysadil vinohrad, ale v tej spodnej časti. Lebo to mi otec vždy hovoril, že „Keď budeš niekedy ten vinohrad obmieňať tak ten spodok nesaď lebo zmrzne“.

Ako vinohradnícky funkcionár, predseda Vinohradníckeho spolku a neskôr aj predseda oz. Vinná cesta Záhorie i ako predseda oz. Skalický trdelník či riaditeľ správy mestského majetku v Skalici ste sa zaslúžili o to Skalický rubín i Skalický trdelník získali certifikát Európskej Únie, chránené označenie pôvodu a chránené zemepisné označenie. Vďaka Vám bol Skalický trdelník v roku ´21 zapísaný do reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Priblížte nám cestu oboch produktov za týmito métami.

Tak to je na dlho. Ale povedzme si prečo a ako sme sa k tomu dopracovali. Skalický trdelník nás motivoval v tom, že mnoho napodobnenín Skalického trdelníka začali vyrábať rôzne pokútne firmy na jarmokoch, v rôznych stánkoch pred hypermarketmi. Aj keď to so Skalickým trdelníkom nemalo nič spoločné, bez problémov používali názov Skalický trdelník. Takže tam sme hľadali vlastne možnosť ochrany a využili sme predvstupové práva, pretože tú ochrannú známku sme začali robiť, alebo teda okolo nej sme začali pracovať v roku 2003, kedy sme v EÚ ešte ani neboli ale už vlastne v rámci predvstupových práv sme mali možnosť tieto produkty chrániť. Tak sme si vybrali túto cestu, ktorá trvala skoro 6 rokov ale v decembri roku 2007 bol Skalický trdelník, po rôznych perepúťach, zapísaný a od januára 2008 je platný a od vtedy aj trošku ubúda tých napodobnenín. Nie v tom smere, že by sa nevyrábali ale v tom, že už sa neoznačujú „Skalický trdelník“ ale iba „Trdelník“. Druhá vec, teda Skalický rubín. Ten išiel trošku inou cestou, pretože Skalický rubín ako taký existoval. Po zániku vinárskych závodov v Bratislave, v Rači zostala tá známka voľná. Pán Čulen si ju dal zapísať na seba a keďže nebola možná dohoda medzi „Vinnou cestou Záhorie“, mestom Skalica a rodinou Čulenových, tak sme si museli zvoliť tú horšiu cestu , konkrétne právnu. V podstate sme dali prostredníctvom právnej kancelárie žalobu na súd na výmaz tejto známky, nakoľko tá známka zobrazuje alebo teda vo svojom názve má nejakú zemepisnú oblasť – Skalica, a že tú známku nemôže vlastniť ani fyzická osoba ani právnická osoba ani obec. Takže preto sme sa snažili. Po troch rokoch súd rozhodol a známku vymazal až od jej počiatku. Takže ako keby nikdy nebola zapísaná v rámci medzinárodného práva. No ale následne vlastne nastal problém, že „no dobre, ale čo teraz s tým Skalickým rubínom ďalej“ lebo Skalický rubín mal ako jedno z mála vín dobrý marketing ale na trhu nebolo. Takže znovu sme sa dohodli na tom, že asi najrozumnejšou cestou bude ísť cez Chránené označenie pôvodu. Pri Rubíne nám trvalo trošku dlhšie do kým sme sa k tomu dopracovali. Asi 8 rokov. Ale v roku 2010 sme začali na tom pracovať a v roku 2018, respektíve december 2017, skoro na deň 10 rokov od trdelníku, bol zapísaný Skalický rubín do Chránených označení Európskej Únii a od vtedy je chránený. Čo sa týka zápisu do Nehmotného kultúrneho dedičstva SR, čo je potenciálne prvý krok k zápisu chráneného výrobku do UNESCO, čo už ale stojí nejaké peniaze, tam sme vlastne využili ponuku Pána Dinku, ktorý nás informoval, že takáto možnosť je, a taj sme ju využili. Podali sme aj na Skalický rubín aj na Skalický trdelník. Paradoxné je, že Skalický trdelník zapísaný bol, Skalický rubín zapísaný nebol, len nám bolo napísané, že potraviny tam nepatria. Tak asi trdelník nie je potravina. Ale my sa tej myšlienky nevzdávame, takže chceli by sme budúci rok podať novú žiadosť a zapísať vinohradníctvo a vinárstvo v Skalickej vinohradníckej oblasti do tohto nehmotného kultúrneho dedičstva, pretože si myslím, že to vinohradníctvo a vinárstvo tu má tak bohatú históriu, že si ten zápis zaslúži.

Na Festivale kráľovských vín v Skalici v roku 2021 získal váš Skalický rubín – ročník 2020 titul Kráľovský Skalický rubín 2021 spolu s priamou nomináciou do Národného salóna vín SR v Bratislave. Čo to pre vás znamenalo ako pre človeka, ktorý sa postaral o povznesenie tejto značky?

Tak bolo to pre mňa veľmi milé a krásne prekvapenie aj napriek niektorým tým pochybnostným rečiam, že to bolo spravené umelo, alebo že sme to nejak zakamuflovali. Ale to teraz nie je podstatné. Ja som rád, že skoro po 40-tich rokoch môjho vinohradničenia a vinárčenia sa mi podarilo, vlastne prvý krát, sa stať šampiónom výstavy a ešte k tomu tak významnej výstavy, z ktorej sa to víno dostalo priamo do Národného salónu vín. A nie iba, že to bol môj Skalický rubín ale všeobecne, že ten Skalický rubín, tým zápisom do Chránených potravinárskych výrobkov ho aj Zväz vinohradníkov a vinárov Slovenska akceptuje ako veľmi významne, pretože sme dostali nie len ocenenie ako významná osobnosť vinohradníctva a vinárstva na Slovensku, či ja alebo Lojza Masaryk za túto prácu, ale aj to, že bolo rozhodnuté, že ten Skalický rubín prijmú do Národného salónu vín ako 101. víno, k tým sto najlepším slovenským vínam, ktoré sa musia prepracovať cez x nominačných výstav a degustácii. To je pre Skalický rubín veľká česť.

Vo vašej búde sú povestné tradičné rozlúčky s Fašiangami. Môžete nám prezradiť v akej atmosfére prebiehajú?

V kamarátskej. Je to pravda, že je to taká pánska jazda. Niekedy nie, keďže sú medzi nami aj vinárky. Aj keď málokedy sa nám podarí sa nám podarí se dostať aj nejakú vinárku do toho okruhu, pretože ten okruh sa pohybuje od 15 do 25 ľudí, takže nie je to až tak málo. Každý keď donesie 3-4 vzorky tak sa dostávame pomaly k číslu 100 takže tá degustácia trvá od 5-tej do 10-tej hodiny minimálne. Kým sa to ochutná všetko, všetky tie vzorky. A potom nám zostane ešte nejaká hodina-hodina a pol na to aby sme si zaspievali, rozlúčili sa s Fašiangami, tak aby sme o pol noci boli doma, pretože začína Škaredá streda. Túto tradíciu založil ešte môj otec, niekedy ešte v starečkovej búde, v tej hliníkovej a potom tú tradíciu preniesol sem do tejto búdy keď ju v 77-om skolaudoval a môžem povedať, že až na jedno prerušenie, a to v roku 2018, keď bola búda po vyhorení a nedalo sa to tu zorganizovať. Vtedy nám ponúkol náhradný priestor Janko Kadlec, za čo som mu vďačný a bol som tým aj milo prekvapený. Všetky ostatné ročníky sa uskutočnili tu. Aj keď bol covid.

Rozhovor s Ľudovítom Horváthom ml.

Víno Horváth skraja lokality Psíky obhospodarujú dvaja Ľudovítovia, starší a mladší, otec a syn. Zhovárali sme sa s Ľudovítom mladším: Vieme o vás, pán Horváth, že vaši starý rodičia mali vinohrad v Žebrákoch. Tam Váš otec po prvý raz ako chlapec „pričuchol“ k vinohradníckej robote. Svoj prvý vinohrad však vysadil v Kolébkach nad Psíkmi. Ako to vlastne bolo?

Tak ten postup sedí. Najstaršia vinica bola v Žebrákoch, potom sa vysadili vinohrady v Psíkoch a v rovnaký čas druhý dedo vysadil vinohrady vo Vysokom poli. Potom sme prenajali mestské vinice a teraz aktuálne, sme vysadili hektár mladého vinohradu, znova vo Vysokom poli. Tak nejak chronologicky to išlo.

Vinohradníctvu a vinárstvu sa seriózne venujete od roku 2000, profesionálne od roku 2010. Prečo ste sa tak rozhodli?

Tak tie roky veľmi nesedia. Podľa mňa ten prvý je starší a ten druhý by mal byť 2008, kedy sa oficiálne začalo predávať pod značkou Víno Horváth. A v podstate to bol taký plynulý vývin. Na začiatku sa to víno robili popri práci a prvý taký predajca vína u nás v rodine bol môj dedo, potom to prešlo na otca a od roku 2008 sme začali predávať oficiálne s etiketou a logom Víno Horváth. Dovtedy sa to robilo iba popri práci a potom otec to už mal ako hlavnú živnosť.

Ľudovít Horváth mladší postupne preberá od otca firemné vinárske žezlo: Ste strojársky inžinier, profesiu ste zavesili na klinec, aká sila vás pritiahla k vinárstvu?

 Tak vo vinárstve som vyrastal, takže som pri tom bol od malička, od detstva. To, že som vyštudoval strojarinu bolo viac-menej z praktického dôvodu, lebo je tu veľká strojárska fabrika a možnosť zamestnania vo vinárstve v Skalici veľmi nebola. Človek by musel dochádzať niekam do zahraničia, na Moravu, alebo teda niekam smerom dole, do Modry alebo do Pezinku. Ale už počas štúdia na vysokej škole som už aj ja začal podnikať s vínom a nikdy som v strojarine profesionálne nerobil.

Vašou vlajkovou loďou je Skalický rubín. Čím vás tento skalický drahokam predovšetkým oslovil?

Tak hlavne tým, že sa vyrába z najpestovanejšej odrody v Skalici, zo Skalickej frankovky, ktorá sa sem hodí, veľmi dobre sa jej tu darí – sú tu veľmi dobré podmienky na pestovanie tohto hrozna. Nič iné sa tu kedysi nepestovalo okrem Skalickej frankovky. Biele vína sú tu relatívne krátku dobu, takže si myslím, že tu nebolo moc čo riešiť – že to bolo historicky dané. Sme zostali verní tradícií a aj tá marketingová sila tejto značky je tak silná to by človek musel byť blázon aby to nevyužil. Je to jednoznačne naše najpredávanejšie víno a aj tá budúcnosť, podľa mňa, bude taká, že počet druhov bude ubúdať a všetci sa budeme špecializovať na Skalický rubín.

Vaša rodina hrdo sa hrdo hlási k identifikačným patriotickým symbolom Skalice – rotunde, hradbám a červenému vínu. Rodinou mám na mysli známe rody Horváthovcov a Srholcovcov (manželka Ľudovíta staršieho Mária je rodená Srholcová, odkiaľ vyšiel i známy katolícky kňaz, filantrop Anton Srholec). Dokazuje to aj fakt, že v časti pivnice ste si postavili repliku ranorománskej skalickej Rotundy sv. Juraja. Čo nám k tomu poviete?

Ako správni Skaličania sme si postavili vlastnú rotundu a aby nám ju susedia nezávideli tak sme si ju zakopali pod zem. Takže jedna z dvoch rotúnd, pri ktorých stavbe sme boli je vo Vysokom poli, kde má aktuálne pivnicu môj strýko a druhú máme tu v Psíkoch.

Rozhovor s Michalom Srholecom

1. Pán Srholec, vaši rodičia mali gazdovstvo, mali aj vinohrad. Vieme, že už ako chlapča ste chodili pomáhať do vinice, vyplievali ste, nosili vodu do striekačky, tisli s otcom rúčku preša, umývali demižóny a sudy. Možno teda povedať, že ste na víne oddojčený…
Áno, je to tak, ako ste povedali. V celej našej rodine to bolo samozrejmosťou. Na obedňajšom nedeľnom stole fľaša vínka nemohla chýbať. Už ako deti sme dúšok vína dostali.
2. Dlhé roky ste pôsobili ako agronóm miestnom roľníckom družstve, pôda sa stala chlebom i soľou vášho života. A súkromne zase vinohrady v Žebrákoch a v Psíkoch. Ako si na tie časy spomínate?
Poľnohospodárstvo som mal v krvi od malička. Bolo mi veľmi blízke, a tak som ho aj vyštudoval. V rodisku som sa mohol vo veľkom realizovať a to ma napĺňalo. Pracoval som aj za socializmu na roľníckom družstve ako hlavný agronóm 24 rokov.
3. V roku 1990 ste sa v Skalici ujali primátorského žezla, vo funkcii ste zotrvali tri volebné obdobia – do roku 2002. Zaslúžili ste sa spolu s Ľudovítom Bráneckým o vznik občianskeho združenia Vínna cesta Záhorie. Čo to pre vás v tom čase znamenalo?
Vtedy nás Slovenský zväz záhradkárov už nenapĺňal, keďže nemal právnu subjektivitu a nemohol čerpať fondy. Vytvorením občianskeho združenia sme získali možnosť čerpať z eurofondov primerané finančné prostriedky. Na propagovanie sme začali napĺňať nejaké tie udalosti v roku vinára.
4. Čo by vedenie mesta mohlo a malo urobiť pre ďalšie zveľadenie skalického vinohradníctva a vinárstva?
Mať vlastné plochy vinohradov. Viacej viníc vymiera, než sa sadí. Správnou podporou vinárov by sa to mohlo zlepšiť. Takisto by mohlo dôjsť k väčšej podpore v rámci exportu vína zo Skalice. Často je víno dostupné k zakúpeniu len v skalických vínotékach. Zišiel by sa lepší marketing a nejaká predajňa napríklad aj v Bratislave.

Rozhovor s Pavelom Vaškom

Pán Vaško, z knihy Pavla Dinku Skalické búdy som sa dozvedel, že už v mladosti ste chceli mať vinohrad, vrátili ste sa z vojenčiny a mali ste ho. Ako sa to všetko odohralo?
Ako tu býva zvykom, keď som bol ešte dieťa, tak naši rodičia mali prenajatý vinohrad a pre mňa vždy bolo veľmi nepríjemné, keď som tam musel ísť makať, takže ja som mal určitým spôsobom averziu voči vinohradu ako takému, keď som bol mladý. Na vojne som zažil takú situáciu, že sa ma jeden z Prahy pýtal, odkiaľ pochádzam, tak som povedal, že zo Skalice. Opýtal sa ma, že či mám vinohrad, povedal som, že nemám. Tak to nie si žiaden Skaličan. To bol ten zlomový bod, ktorý ma naštartoval k tomu, že som v podstate, keď som prišiel z vojny, tak som chcel za každú cenu vinohrad. Stal som sa potom členom výboru – tajomníkom vinohradníckeho spolku, kde som robil 10-11 rokov, tam som sa veľa naučil a tam ma víno v podstate chytilo. Začal som nejakým spôsobom pôsobiť v tejto oblasti. Je to už skoro 40 rokov, čo to robím a je to pre mňa srdcová záležitosť a relax. Aj pri mojej práci, keď som bol ešte aktívny v práci, bol to neskutočný relax.
Keď človek chce, tak všetko sa dá. Čo pre Vás víno a vinohrad znamenajú?
Tak, nechcem povedať, že všetko. Pre mňa znamená všetko rodina v prvom rade a ten vinohrad je potom na druhom mieste. Potom je šport, robím futbal dlhé roky, takže to víno, vinohrad je pre mňa veľká srdcovka.
Dlho ste pracoval v spoločnosti INA ako šéf podnikových zariadení, popritom ste boli dlhé roky tajomníkom vinohradníckeho spolku, angažovali ste sa v športových funkciách, ako ste aj sám spomínali, dalo sa to všetko zladiť s prácou vo vinohrade?
Spomínam si na rok 1999, keď som mal na starosti výstavbu a stavali sme druhú halu v Schaeffleri, vtedy bol ten rok taký ťažký v tom, že fakt nebolo času a boli choroby a priznám sa, že ten rok som čas na vinohrad nemal a ten rok som ani neoberal, pretože mi to zničila choroba. Veľmi ma to mrzelo, ale priorita bola vtedy moja práca, chcel som odviesť kvalitnú prácu, takže som sa tomu nepovenoval.
Medzitým ste zrekonštruovali búdu v Starých horách, prerobili ste ju na obývateľný vinohradnícky domček, vysadili ste ďalšie korene viniča, teraz ste na dôchodku, zrejme neviete, ako naložiť s časom.
Tak – to by som nepovedal. Patrím k tým dôchodcom, ktorí majú pozdrav, že nemajú čas, lebo som angažovaný ešte stále vo futbale. Momentálne vymieňame umelú trávu na ihrisku. Mám na starosti investičnú výstavbu a toto všetko mi zaberá kopec času. Ten štadión, ako vyzerá, tak to je z veľkej časti moja práca. Samozrejme, práca všetkých, ktorí vo futbale robia, ale toto bola moja parketa, ktorú som si snažil zastať zodpovedne. Čo sa týka búdy, tak mal som tú klasickú, starú búdu, ale vzhľadom k tomu, že to bolo robené technológiou ešte starou, boli tam plesne a tak ďalej, tak som sa jedného dňa rozhodol, že to kompletne zbúram. Zostala len samotná pivnica a ostavil som novú búdu, ktorú som si už prispôsobil tým potrebám, aby som mohol robiť víno v kvalitných a prispôsobených priestoroch.
Ako aktívny dôchodca, čo by ste odkázali vedeniu Mesta, čo by malo Mesto robiť, aby sa tu dôchodcom v Skalici lepšie žilo?
Tak – dôchodcovia v Skalici – je to zaujímavá téma, ale každopádne je veľa vecí, ktoré sa dajú pre dôchodcov urobiť. V prvom rade by som si myslel, čo v poslednom čase nejakým spôsobom registrujem, je tá oblasť kultúry, že aj kultúra je v súčasnosti zameraná viac na mladých ľudí, ja to kvitujem, treba podporiť mladých ľudí a tak ďalej. Pre tých dôchodcov je myslím si, že dosť málo akcií, ktoré by boli pre nich zaujímavé – to je za prvé. Za druhé – chýba mi tu v Skalici a okolí, koniec koncov som to napísal aj v mojej diplomovej práci pre Vinársku akadémiu, že chýba koordinácia akcií v Skalici a okolí a trpia tým pádom všetky akcie, ktoré sa usporiadajú, slabou účasťou, lebo ľudia sa rozptýlia. Keby táto záležitosť bola nejakým spôsobom riadená, tak budú všetci spokojní – si myslím. Tak to bolo v minulosti.

Rozhovor s Pavlom Cingelom

Pán Cingel, viem, že vaši rodičia sa vinohradníctvom a vinárstvom nezaoberali. Ako ste sa k tejto typicky skalickej záľube dostali?
Ja som to už viackrát spomínal, že proste som sa dostal do vinohradníckej rodiny, ktorá nám dala kúsok poľa, na ktorom sme sa rozhodli vysadiť si vinohrad. Takisto som pracoval na Morave, kde má každý druhý človek vinohrad. Takže niečo sa vo mne pohlo a rozhodol som sa s tým začať. A musím povedať, že ma to aj vcelku baví. Stojí to kus práce, ale, vydali sme sa na takú cestu.
Hovorí sa, že vinohrad nechce pána, ale otroka. Je to tak?
Je to tak, ako sa hovorí, že kto chce slopať, musí kopať. Najprv musíme tvrdo pracovať, až potom sa odmeniť pohárikom. Je to veľmi zaujímavý koníček, ktorého človek nemôže mať zase príliš veľa, lebo sa veľmi ľahko môže stať jeho otrokom a musí mu venovať všetok svoj čas. Ale dá sa to a hlavne to musí človeka baviť. Je to takisto taký zmysel života. Nie každý to tak má, ale konkrétne my to tak máme. Každé ráno vstávame s tým, že si niečo splníme, a že po sebe niečo zanecháme. Tým, že nám seba chodia ľudia na rôzne akcie, na ktorých sa im páči, je celý ten koníček o to naplňujúcejší.

Určite aj tie výsledky sú istou formou motivácie?

Samozrejme, aj tie nás poháňajú dopredu. Tým, že sme takí menší vinohradníci, tak je to celé o bavení sa tým. Lebo, keď to niekedy mladí zdedia nemusí ich to zaujímať. Ale proste keď to niekoho chytí, tak už to ide a človek má z toho celého radosť. Stýkate sa s rôznymi novými ľuďmi, popíjate spolu a je to sranda. Ale hlavne sa od toho nedá cúvať. Niekedy si hovoríme, že to celé predáme, ale to sa proste nedá. Keď už máte niečo vybudované, veci sa len prikupujú a prikupujú. Ťažko niečo predáte. Aj keď niekedy klesáme na duchu. Teraz sme si napriek viacerým povinnostiam aj mimo vinohradu povedali, že to celé vydržíme.
V mladosti ste hrávali hokej, neľutujete, že ste vymenili, hokejku za, symbolicky povedané, motyku, starostlivosť o vinič a za čaro výroby vína?
Tak to nie. Šport mám rád, aj som dlho chodieval tenis hrávať, takisto horskú hokejovú ligu alebo cykloturistiku. Čiže šport mám rád, ale asi som na viac nemal. Možno som sa prispôsobil kamarátom, ktorí nešportovali a začal som sa postupne viacej venovať zábavám, dievčatám a podobným veciam. Takže ten život sa tak nejak zmenil a som tam, kde som, robím to, čo ma baví. Ale nebanujem, že som s hokejom prestal.
V ostatnom období sa výrazne narúša tradičný kolorit Kamencov, kde máte búdu. Rodinné domy sa postupne rozkošatili z mesta až sem. Ako sa pozeráte na tento problém?
Môj názor je taký, že keď tu chce niekto bývať, musí tolerovať vinohradníkov. Minule sa mi napríklad stalo, keď som išiel skoro ráno do práce, začal som stavať stan a rachotiť. Vtom začala jedna suseda vykrikovať, že robím hluk. Tu sme vo vinohradoch a tu sa od rána pracuje. Nech si tam kľudne ľudia bývajú, ale ja neprídem o úrodu, ktorá sa niekedy strieka aj v noci. Takže ja sa nebudem obmedzovať kvôli tomu, že vedľa mňa bývajú ľudia z jednej aj druhej strany. My sme vo vinohradoch a oni to musia rešpektovať. Nie, že sa sem nasťahujú a budú odmietať to tolerovať. Ja tiež nenadávam susedovi, keď ráno zapne kosačku. Žijú vo vinohradoch a tak by sa sťažovať nemali. Mal by sa vymedziť nejaký úsek výhradne pre vinohradníkov.
p. Cingelová: Ja nesúhlasím s touto výstavbou. Nechápem prečo nemáme oblasť ako tí Moraváci, keď toto sú vinohrady. Myslím si, že turisti by sem oveľa radšej chodili, keby tu nevideli toľko rodinných domov naokolo. Keby sa to zmenilo, určite by sem tých turistov chodilo viac. Moraváci to majú pekné, hore sliepky, dole ubytovanie. Ale keď to u nás vyzerá nejako takto, pochybujem, že ľudia sem budú mať chuť chodiť. Ako môžeme predávať naše vinohrady, keď sú všade okolo rodinné domy.
Patríte popri výrobe iných vín aj k výrobcom nášho diamantovo-rubínového moku – Skalického rubína. Ako vidíte jeho perspektívu?
Keď ten rubín bude rovnako dobrý, tak sa bude piť a tradícia bude pokračovať ďalej. Väčšina turistov, ktorí k nám prídu, sa najmä vďaka jeho ochrannej známke hneď pýtajú, či máme rubín alebo frankovku. My ich samozrejme máme. Vždy bude priorita mať tieto dve vína a potom sa budú pridávať tie ostatné. Ale aj jedno aj druhé sú jednoznačne na prvom mieste, lebo každý, kto sem príde, sa okamžite pýta na tie dve vína. Tak, ako my chodíme na sever za haluškami, tak oni zase chodia sem za rubínom. Pre mesto je to pozitívne, keďže to sem ťahá turistov a milovníkov vína napríklad z Čiech. Včera sme tu mali Pražanov a keď odchádzali, vypýtali si rubín, lebo to je niečo skalické. Je to niečo, ako keď si my na výlete do Paríža kúpime nejakú malú Eiffelovku. Je super, že ho máme.

Rozhovor s Petrom Bráneckým

Pán Bránecký, pochádzate zo skalickej rodiny, ktorá si už dlhé roky nesie v erbe vinohradníctvo a vinárstvo, úctu k tradíciám a ľudovým zvykom. Od detstva žijete v Bratislave, no Skalica sa stala vaším druhým domovom. V čom spočíva ono puto?
Prakticky v tej nástupnosti, že ja už som sem chodil pomáhať môjmu dedovi, keď sme ešte bývali v Bratislave. Po dedovej smrti sem otec tiež chodil. Následne nám komunisti vinohrad zobrali. S otcom sme vinohrad vysadili tuto dole. Nebolo toho veľa, len nejakých 700 koreňov. Niečo málo sa predalo, ale väčšina bola použitá na vlastnú spotrebu. Môj otec bol proti mechanizácií. Hovorievali sme mu nech nedáva peniaze vnukom, nech radšej kúpi poriadny rotavátor. Samozrejme odmietol a sám to celé motykou okopával. Ja som mal potom už zamestnanie, ktoré mi sem nedovoľovalo chodiť príliš často. Ale, keď už som prišiel, tak som dovliekol aj kamarátov a robili sme práce okolo vinohradu. Hlavne na tie oberačky sa tu schádza aj zo 30 ľudí. Rôzni kamaráti poprichádzajú a máme tu takú slávnosť. Každý príde nadšený aj z toho dôvodu, že sa pomaly celý rok nevidia a tu sa môžu všetci stretnúť. Keď otec zomrel, nemal som o vinohrad záujem. Len žena ma presviedčala nech si ho necháme. Na začiatku sme na vinohrade robili ešte aj so synom, kým býval v paneláku s prvou ženou. S ňou sa rozviedol, našiel si novú, ale príliš si týmto rozhodnutím nepomohol.
Búdu a vinohrad máte v Hliníkoch. Môžete, prosím, priblížiť ich históriu i súčasnosť? Po kom a ako ste ich zdedili?
Túto búdu postavil môj dedo v 44-tom. Otec tu toho za socializmu veľa vybudovať nedokázal. Ťažko pracoval, aby sme mali aspoň nejaké peniaze a búda zatiaľ chátrala. Ja som robote venoval takisto väčšinu môjho času a o vinohrad sa nemal kto starať. Následne, už so synom, sme vinohrad dosadili. Búdu sme nadstavili a urobili sme z toho niečo pekné.
Ako sa možno starať o vinicu a víno takpovediac na diaľku z Bratislavy? Nie je to náročné, tobôž keď sa v Skalici zúčastňujete prakticky na všetkých vinárskych akciách?
Je to náročné, ale našťastie mám takú prácu, pri ktorej si môžem aj odpočinúť. Teraz, ako penzista, už robím iba 20 hodín týždenne na 3 dni. Takže v práci môžem vypnúť a na vinohrade sa fyzicky vyblázniť.
Aj predtým ste mali prácu v Bratislave?
Áno, najprv som robil na Ministerstve vnútra, potom vo vojenskom súbore, s ktorým sme chodili na zájazdy a bol som prakticky neustále preč. A po prevrate som začal robiť v súkromných firmách, aj v Rakúsku aj Nemecku. Jedna spoločnosť skrachovala a odvtedy až do dnes robím v inej spoločnosti. Našťastie môžem na cesty do Skalice využívať aj služobné auto.
Čo by malo podľa vás mesto urobiť, aby sa nenarúšal vzácny kolorit skalických búd a vinohradov?
Ťažko povedať. Napríklad máme problémy s vodou. My, vinári, sme sa už aj poskladali na projekt a boli sme ochotní do toho vraziť vlastné financie. Mesto by malo mať záujem aby tu búdy fungovali. Ale bez vody budú fungovať veľmi ťažko. V máji tu bola vínna cesta, a o šiestej hodine voda v studni už žiaľ došla.

Rozhovor s Petrom Kazinotom

Skalické červené víno je takpovediac identitárnym znakom Skaličanov. Od konca 16. a začiatku 17. storočia si na ňom pochutnávali na viacerých kráľovských a cirkevných dvoroch. Osobitne zachutilo palatínovi Jurajovi Turzovi, ktorý si ho každoročne objednával od skalického magistrátu. Čo pre vás osobne znamená skalické červené?
No samozrejme, že tradícia. Už keď ho bral palatín Turzo, takže asi to víno je po dlhé desaťročia a stáročia kvalitné. O tom nemôžu byť žiadne pochybnosti.
Vaši rodičia zdedili vinohrad v skalických Lištinách po mamkiných rodičoch Kollárovcoch. Vtedy išlo o samorodé hrozno. Otec František vysadil v sedemdesiatych rokoch minulého storočia ušľachtilé odrody, predovšetkým však Frankovku modrú a Svätovavrinecké ako základ pre Skalický rubín, víno, ktoré je dnes nositeľom certifikátu Európskej únie. Čo treba urobiť, aby sa väčšmi presadilo v zahraničí?
Je tam ešte vysadený aj Portugal, aby to bolo správne doladené do Rubínu. A ako by sa dostalo viac na zahraničný trh? Predovšetkým by to bolo potrebné viac spropagovať u nás doma, ale i na zahraničných vinárskych veľtrhoch. A, samozrejme, je potrebné pritiahnuť zahraničných turistov a milovníkov vína na Slovensko, do Skalice. Naše vína už poznajú na východe republiky, v Česku a môžem povedať, že dokonca aj vo Švédsku.
Dokonca! A ako sa naše skalické červené dostalo až do Švédska?
Konkrétne tam sa to dostalo v rámci hokejových stretnutí, keď jeden známy, ktorý tam žije, si zobral naše víno na koštovku do Švédska.

Takže záujem sa rozširuje?

Áno, je to vcelku fajn. No a samozrejme, ešte keď som ho doviezol do Trenčína na koštovku, tak vína vyšlo na dve svadby. Bol to vskutku dobrý ročník. Nemôžeme sa za to hanbiť pretože máme veľkú zlatú medailu za Skalický rubín z roku 2019.

Váš dedo Ondrej Kazinota vtlačil pečať interiéru kazinotovskej búdy. Ako mienite zveľaďovať túto dedovizeň, aby sa zachovala pre budúce generácie?

Je samozrejmé, že si bude vyžadovať nejakú údržbu, to je bez debaty. Ale ten interiér je dodnes jedinečný. Celé to bolo postavené vlastne v 70. rokoch, ale stále to vyzerá akoby to bolo vybudované len pred piatimi rokmi.
Kedy ste začali s bratom Frantom seriózne vinárčiť?
To je dobrá otázka! Je to tak asi päť – šesť rokov dozadu. My sme ovládali všetko okolo techniky tej práce, ale sami sme si začali dorábať to víno v roku 2015 – 2016. Samozrejme cieľ nebol stať sa ihneď najlepšími vinármi. Chceli sme sa s ostatnými vinármi porovnávať a zaradiť sa medzi nich. Lenže hneď na úvod sa nám podarilo získať medailu.

Ktorá bola tou správnou motiváciou?

Áno, bola výbornou motiváciou. Vlastne základ všetkého je hygiena a poctivá robota.
Na rozličných výstavách vín ste získali viaceré ocenenia. Ktoré si najviac ceníte? A prečo?
Najviac si ceníme veľkú zlatú medailu za Skalický Rubín. Víno bolo vyrobené len z hrozna z nášho kopca. My hrozno nedovážame, robíme všetko z nášho dopestovaného hrozna. A ešte spomeniem, že v roku 2019 sme získali za naše vína dokonca päť zlatých medailí a plus jednu veľkú zlatú. Na to, že to robíme z hrozna na našom kopci je to veľký úspech. A pre nás veľká motivácia a hnací motor.

Rozhovor s Petrom Kopečkom a Luciou Kopečkovou

Pán Kopeček, ako vinár sa vyznačujete niekoľkými osobitosťami: „búdu“ máte vo vlastnom dome (so všetkým, čo k tomu prináleží, s parádnym vybavením), začínali ste, takpovediac, na zelenej lúke, s malým fliačikom vinice za domom a kúskom otcovho vinohradu v Žebrákoch. Vinohradníctvo a vinárstvo vás tak chytilo, že nechali pôvodné zamestnanie a svojmu koníčku sa aj s rodinou venujete profesionálne. Neľutujete to?
Neľutujem. Je to práca, ktorá nás všetkých baví a momentálne aj živí. Vyskakovať vysoko nemôžeme, ale určite toho neľutujeme.
Interiér vášho vinárstva je vskutku moderný a zaujímavý – nielen pokiaľ ide o technológiu výroby vína, ale príjemné prostredie poskytuje aj návštevníkom. Kedy ste ho začali budovať a kedy ste výstavbu zavŕšili?
Budovať sa to celé začalo okolo roku 2008 a dokončené to bolo v roku 2010, kedy sa nainštalovali aj tie technológie. Takže od toho 2010 to celé funguje.

Domček ste kedy kupovali?

To sme si stavali svojpomocne ešte v 90. rokoch. Pozemok je pôvodne po mojich starých rodičoch a je tu ešte aj pôvodný sklep po nich z roku 1939, na ktorý je napojený zvyšok domu.

Čo všetko môžete vašim klientom ponúknuť?

Tak samozrejme poskytujeme vínko, ale aj varíme. Snažíme sa to tu udržiavať v takom rodinnom kruhu, nech sa tu ľudia cítia ako doma. Na nič sa teda nehráme a návštevníci tu majú hlavne súkromie. Povedala by som, že väčšina, ak nie aj všetci zákazníci, sú u nás spokojní a radi sa k nám vracajú.
Takže keby má niekto záujem o nejakú privátnu ochutnávku v príjemnom tichom prostredí, môže prísť sem?
Samozrejme. Pôvodne sme mysleli, že budeme robiť výlučne len ochutnávky, ale mávame tu už aj viacej rodinných osláv, dokonca aj svadieb, krstín a aj karov, keďže žiaľ aj tie patria k životu.

A koľko akcií odhadom mávate? (mimo covidu samozrejme)

Každý rok je to inak. Niekedy je to také nárazové, že je toho piatky aj soboty veľmi veľa a potom je to kľudnejšie. Ale väčšinou je toho najviac v jarnom období a potom okolo Vianoc, keď bývajú rôzne vianočné večierky.
A na tie spomenuté vianočné večierky sem chodia firmy zo Skalice a okolia alebo zvyknú chodiť aj zo širšieho okolia?
Väčšinou zo Skalice a okolia.

Priblížte nám váš bežný pracovný deň…

Ono sa to veľmi líši. Sme v podstate sami sebe pánmi, takže nás nikto nenaháňa, čo môže byť niekedy aj problémom, ale robota je robota a spraviť sa musí. Doobeda väčšinou vyvárame, keď počasie dovolí a poobede práca v sklepe. Potom cez tie víkendy, keď sú tu nejaké akcie tak pracujeme okolo toho.

Ktorá bola tou správnou motiváciou?

Áno, bola výbornou motiváciou. Vlastne základ všetkého je hygiena a poctivá robota.

Máte aj nejakých externých pomocníkov?

Na oberačky chodia známi a rodina, ale ináč si to väčšinou robíme všetko sami pretože je veľký problém zohnať v dnešnej dobre kvalitných brigádnikov. Kedysi ešte chodievali nejakí dôchodcovia, ale tí už sú takí nemohúci v dnešnej dobe, takže väčšinou to je na nás všetko.
Teraz je taký zaujímavý trend, že kedysi dôchodcovia zvykli chodiť pracovať a brigádovať, lenže dnes, keď už aj dovŕšia dôchodkový vek, tak sú prepracovaní a nevládzu pokračovať v nejakej ďalšej pracovnej činnosti.
Áno súhlasím. My sme v posledných rokoch aj zainvestovali do vinohradníckej techniky vyše 100 000 EUR. Takže prakticky nám zostáva z ručnej roboty len strihanie, viazanie a zelené práce. Ostatné zvládne tá technika.
Investícia do technológií bola z časti aj z eurofondov a dotácií?
Áno. Na toto máme podaný projekt, ale tam bola maximálna suma 60 000 EUR, čo pokrylo polovicu celkových nákladov. Napríklad traktor sme museli kúpiť zvlášť na pôžičku a na ostatné sme si museli taktiež požičať. Sú s tým také problémy no. Pred dvomi rokmi sme na zdravotné poistenie poslali nesprávnu platbu, o dva centy menej, nikto sa nám neozval a asi tam našli túto chybu. A keďže musíte mať všetky podlžnosti voči sociálnej, zdravotnej a štátu vyplatené tak musíme písomne dokladovať zaplatenie tých dvoch centov. Dali nám na to 15 dní, aj keď vidia, že sú to len dva centy. Sú to len zbytočné papierovačky navyše.
Zdá sa vám Skalica dobré miesto na život? Čo by sa dalo v meste zlepšiť?
Žijeme tu radi. Aj keď niekedy som rozmýšľal či niekam radšej neodídeme, ale keďže už sme tu aj niečo vybudovali, tak to už nepôjde. To, čo sme vybudovali, nás tu viac-menej drží. Prístup mesta je horší. My sme kedysi založili občianske združenie Vínna cesta Záhorie. My sme to spolu s ostatnými založili na podnet pána Srholca, lebo mesto s takýmto niečím pracovalo ešte za čias jeho primátorovania. Založili sme to ako o.z. hlavne kvôli možnosti čerpať eurofondy, čo sa nakoniec aj podarilo. Samozrejme obrovskú zásluhu na tom má Bránecký, ktorý okolo toho pobehal veľa ľudí. On pre Skalicu spravil veľa. Bez neho by sme nemali registrovaný Skalický trdelník a ani Skalický rubín. Niekto sa tu vezie na niečom, čo sa predtým spravilo alebo bolo rozrobené a potom sa chváli čo všetko spravil, a pritom nespravil dokopy nič. Takto nejako by som to zhrnul.
Lucia Kopečková: Ja si myslím, že Skalica má pre život človeka všetko. Sociálne vybavenie je na vysokej úrovni, ale v poslednej dobre vnímam Skalicu akoby pod mrakom, odkedy bol pán Bránecký odstrčený bokom. Pomaly to mesto stráca takého ducha okolo vína a celkovo aj kultúry. Myslím si, že to spravili veľkú chybu.

Rozhovor s Petrom Machlicom

Pán Machlica, vaša búda v skalických Propasťách patrí k vzácnym stavebným artefaktom, pred vami ju vlastnil známy slovenský nadrealistický básnik Pavel Bunčák, skalický rodák, významný pedagóg a literárny vedec. Ako si na neho spomínate?
Spomína sa mi naňho veľmi dobre, pretože sme mali byt hneď vedľa neho. Spomínam si ako sa každé ráno vyštafíroval, pekne obliekol, dal si svoje kraťasky, zobral chlebník a išiel sem. Ale žeby som tu s ním niekedy sedával to nie. Ale to bolo len preto, že on býval vedľa nás. A keď sa starý pán pominul, tak sme sa zblížili s jeho dcérou, ktorá predávala túto búdu a ponúkla ju nám.
Ostala vám po ňom v búde nejaká pamiatka?
Máme tu zopár vecí. Napríklad zväzky básní, ale veľa tu toho nezostalo, pretože väčšinu vecí si zobrala jeho dcéra.
Pochádzate z neďalekých Popudinských Močidlian, kde mali vaši rodičia takisto vinohrad. Odmlada ste v ňom pomáhali. Teraz žijete s manželkou a deťmi v Skalici. Vari to bola hlavná inšpirácia, prečo ste sa pustili do vinohradníčenia? A nie je to aj tým, že vám Skalica prirástla k srdcu?
Áno, pochádzam z Popudinských Močidlian a ten spomínaný vinohrad patrili mojej mamke. Keď som sa oženil s mojou manželkou, rodáčkou z obce Lipov na Morave, tak ma to prakticky vôbec nezaujímalo, mal ho na starosti môj švagor. Keď sme v roku 2005 túto búdu kúpili a manželka si všimla všetko to príslušenstvo potrebné na výrobu vína, tak navrhla nech si urobíme vlastné víno. A tak sme v tomto roku začali spolu vyrábať víno. Prvé bolo veľmi zlé, druhé o niečo lepšie a tretie už sa dalo piť. V knihe o Skalických búdach to je všetko presne rozpísané. Ale teraz už teda máme svoj vinohrad v Prietržke, v ktorom je okolo 1200 hláv. Vinohrad máme po pánovi Rihovi, ktorý mal tých hláv okolo 1500 a o to sa staráme a vyrábame víno. A čím sme prospešní pre Skalicu? No asi tým, že zamestnávame x ľudí a prezentujeme sa kvalitným vínom.
Niekde som čítal, že Pavel Bunčák zažínal slnko svojou poéziou a Peter Machlica spolu s manželkou zažína vinohradnícky a vinársky kumšt svojou každodennou činorodou prácou. Počas celého roka, aj počas zrodu nového vína – kvasenia, čírenia, zrenia. Ako je to vlastne?
To je veľmi ťažká otázka. To je všetko od piky, to sa nedá ani popísať. Výroba vína od zberu hrozna je neskutočne dlhý proces, ktorý trvá do konca mája alebo júna, kedy sa tie vínka nejak ustália a vyzrejú.
Viem, že vaše vinohradnícke a vinárske aktivity ďalej rozširujete: Skalica, Popudinské Močidľany, Prietržka. Aké máte plány do budúcnosti?
Nemám žiadne plány do budúcnosti. Plány mám len na to, čo už mám a na najbližšie obdobie. A na to máme techniku a ľudské zdroje. A viac by sa toho pri udržaní kvality vína zvládnuť nedalo. Samozrejme mám ešte voľné miesto na zasadenia hrozna, ale týchto 2700 – 2800 hláv je už dosť aj na údržbu. A vyrábame víno aj z dovezeného hrozna, aby sme mali tých vzoriek viac, než len tých 10 – 12 nami vyrobených. A máme teda asi 19 druhov.

Odkiaľ dovážate hrozno?

Prevažne zo Svätého Petra od pána Žideka. Je to náš veľmi dobrý známy, s ktorým sa veľmi dobre obchoduje a spolupracuje. Tie vinice rozširovať už teda vôbec nemienime. V Popudinách som síce prikúpil ešte nejakých 13 árov vedľa našich pôvodných 27 árov, na ktorých stojí vinohrad. Máme tam odrody Devínu, Tramínu Pálavy, Hibernal, Nitriu, Sauvignon. V Prietržke máme ten vinohrad po pánovi Rihovi, ktorý má už 45 rokov. Tam pestujeme Veltlín zelený, Müller Thurgau, Sauvignon a Svätovavrinecké. Takže tých odrôd máme požehnane a niekedy prikúpime nejakú zvláštnu odrodu, ako Muškát žltý na obohatenie vôní a chutí.
Myslíte, že Skalica je dobré miesto na život?
Pre mňa áno. Ja by som sa odtiaľto nesťahoval, ale pre mladých ľudí je to mesto na bývanie strašne drahé. Najmä teraz, ako sa zdvihli ceny pozemkov, ja len gúľam očami. Musel som upozorniť moju dcéru a syna aby vedeli za koľko sa to predáva. Je tu kopec príležitostí na zamestnanie sa, ale ako všade na Slovensku, aj tu je problém s bytovou politikou.

Rozhovor s Rastislavom Ňukovičom a Petrom Kudláčom – Vinárstvo Vinpera

Motto vášho rodinného vinárstva, založeného v roku 2016, znie: Emócia zrodená vo vinohrade. Vysvetlite nám jeho zmysel i to, čo znamená názov Vinpera…
P: Vinpera znamená Vinárstvo Peter a Rasťo. Hľadali sme niečo jednoduché a ľahko zapamätateľné. Takáto skratka nám prišla ako najlepšie možné riešenie. Čo sa týka toho motta, tak treba povedať, že vínko prináša emóciu a pri každom vypití si vína zažívame väčšinou tú pozitívnu emóciu. Takto vzniklo naše motto.

Ako ste s rodinným vinárstvom začínali?

P: Úplne náhodne. Ja som robil v podniku, v ktorom bol Rasťo generálny riaditeľ. On robil celoslovenské podnikové výstavy a ja som sa ich zúčastňoval. Na jednej z nich som mu spomenul, že nechcem ostať zváračom a že by som sa rád venoval vinohradníctvu. Lenže to mi príliš nevyšlo, keďže mi nechceli prenajať vinohrady. Po čase ale prišiel za mnou Rasťo s tým, že kúpil nejaké pozemky, na ktorých stáli aj vinohrady. Tak mi ich teda ponúkol, nech to tam ešte dovysádzam. Ja som samozrejme súhlasil. Rasťo si niečo vysadil takisto. Prešli 2 – 3 roky a on už potreboval spraviť aj nejaké to vínko a nevedel ako to spraviť. Následne ma požiadal o pomoc na čo som mu povedal, že to nie je príliš dobrý nápad. Čo ak by sa mi moje podarilo a jeho nie? Ešte by sme sa zbytočne rozhádali. Navrhol som mu nech robíme víno spoločne. Do piatich minút si to rozmyslel a naša spoločná značka bola na svete.
R: Ja som si ten vinohrad chystal tak na dôchodok, ale Peťo to teda trošku urýchlil. Buď to budeme robiť poriadne alebo sa na to vykašlime. Tak sme sa nad tým zamysleli a zistili sme, že ak to chceme robiť poriadne potrebujeme budovu, technológiu, 10 hektárov vinohradov a všetky ostatné nevyhnutné veci. Od výsadby vinohradov v roku 2016 sme začali budovať. V 2019-om sme už mali vlastne komplet celé vinárstvo aj s prvou úrodou. Takto nejak to celé postupne vzniklo.

V propagačnom materiáli hovoríte: „Hroznom žijeme od prvých kvetov, využívame charakter lokálnej prírody.“ Môžete to dešifrovať?

R: Ja som si všimol, že hrozne veľa slovenských vinárov hrozno nakupuje. Peťo ma presvedčil, že aby nám to celé víno dávalo zmysel tak by sme mali byť s tým vínom už od začiatku. V tomto vidíme pridanú hodnotu nášho vinárstva. Komerčne to zmysel síce nedáva, ale tým, že viem odkiaľ to hrozno presne je má to víno pridanú hodnotu.
P: V tomto je tá emócia zrodená vo vinohrade.
Snúbi sa toto heslo s moderným objektom, ktorý ste postavili v radošovských vinohradoch, a modernými technológiami, ktoré používate pri výrobe vína?
R: Chceli sme aby celý ten vizuál tej budovy čo najviac zapadol do koloritu vinohradov a aby to bolo schované do toho vinohradu a stromov. Čo sa týka technológie tak treba povedať, že sa stále snažíme využívať tradičné metódy spracovania hrozna, Ale keď je k dispozícií technológia, ktorá uľahčí robotu alebo dokáže kontrolovať proces výroby tak by bola chyba ju nevyužiť. Podľa mňa to vyslovene zapadá do toho konceptu, že to je celé pod kontrolou. Je to taký služobník. Spraví len to, čo jej povieme. Ono celkovo je to taký rizikový biznis. Nezáleží na tom či všetko urobíte dobre, Konečný výsledok môže byť aj tak úplne zlý. Musí sa teda urobiť všetko dobre a hocijaká pomoc na eliminovanie možných chýb sa vždy zíde. A toto praktizujeme všade, Nielen vo vinárstve.
P: Je to vlastne moderný veľký pomocník. Stále som sa musel s tým naučiť robiť a ovládať to. Mám nad tým strojom neustálu kontrolu.
Na akej rozlohe hospodárite a aké odrody pestujete?
R: 13,5 hektárov. P: Odrody sme vysádzali na základe mojich predošlých skúseností. Vysadili sme odrody ako napr.: Devín, Dunaj, Hron z novošľachtencov a zo starých máme Veltlín, Rizlingy, Moravský muškát a Sauvignon. Z červených tam je Frankovka a Nitria, s ktorou mám skúsenosti z otcovej vinice. R: Na začiatku sme si nechali vyhotoviť ešte analýzu pôdy. Tí nám povedali čo v tej pôde chýba a čo v nej naopak prevyšuje a ako ju máme pripraviť na výsadbu vinohradu. Ja som si obehal aj mojich známych vinohradníkov nech mi poradia aké odrody zasadiť. Keď sme to celé dali dohromady, pustili sme sa do roboty. P: Hlavné bolo, že ja som s tými odrodami už mal nejaké skúsenosti a vedel som s nimi robiť.

Vaše plány do budúcnosti?

R: Chceme robiť víno z asi 10 hektárov pôdy. Na to je prispôsobená technológia, ale aj celá táto budova. Vo finále by sme chceli spracovávať 100 000 – 120 000 fliaš. Teraz sme na 65 000 a robíme všetko pre to, aby sme dosiahli náš cieľ. A z takých parciálnych cieľov by som spomenul ochutnávkovú miestnosť. Oproti vinárstvu by sme chceli postaviť “dedinku Vinpera“, aby sme mali nejaké reprezentatívne priestory.
P: Tým, že sme jediné vinárstvo v Radošovciach by sme radi nadviazali väčšiu spoluprácu s vinármi zo Skalice aby sme vedeli viacej spropagovať Skalicu ako takú.
Na Medzinárodnej výstave vína v Paríži ste pred niekoľkými mesiacmi získali zlatú medailu za Sauvignon, ročník 2021. Je to pocta i záväzok. Ako to vnímate?
R: Je to jedna z najprestížnejších výstav, takže sa z toho ozaj veľmi tešíme. Hneď v premiérový ročník našej účasti sme dostali zlatú medailu. Je to určite pocta, ale aj záväzok. Po každom takomto úspechu sú tie očakávania vždy o niečo väčšie.

* P – Peter Kudláč
R – Rastislav Ňukovič

Rozhovor s Tomášom Ozánom – WINTERBERG, s.r.o.

Vinárstvo WINTERBERG funguje od roku 2012, jeho konateľom je Tomáš Ozán. Ako sa Vám darí v atmosfére nemalej vinárskej konkurencie v meste? Splnili sa Vaše predsavzatia, plány?
Ako ste už povedali, áno fungujeme toho roku 10 rokov, kedy sme na priestoroch bývalej pálenice postavili nové vinárstvo, ktoré bolo zariadené najmodernejšou technológiou na výrobu kvalitných odrodových a značkových vín, s tým že obhospodarujeme od roku 2012 necelých 5 ha viníc, zameraných práve na výrobu Skalického rubínu. Avšak z hľadiska kapacít máme zazmluvnených našich partnerov, ktorí pre nás dopestujú hrozno, práve z oblasti nitrianskej vinohradníckej oblasti, čiastočne južno-slovenskej oblasti, ktoré následne spracovávame za účelom širšieho portfólia vín.
Prečo ste dali vlastne vinárstvu názov WINTERBERG, pochádza to z nášho typického kopca Vintoperk?
Áno, tak ako ste spomenuli, slovo WINTERBERG sme našli v archíve, je to z obdobia 1581, kedy bol písomne zaznamenaný názov vinohradníckej trate na kopci Vintoperk. Z úcty k vinohradníckej tradícii v skalickom regióne a pre zvýšenie prestíže tohto krásneho kraja, sme sa rozhodli pomenovať naše vinárstvo historickým menom skalickej vinohradníckej trate – Winterberg.
Technologické vybavenie Vašej firmy spĺňa nepochybne tie najprísnejšie kritériá, ťažko mu konkurovať. Koľko vína ročne vyrobíte a aká odroda hrá prím?
Tak ako som už spomenul, tým, že sme robili celý projekt ako keby na kľúč, vedeli sme presne aké technologické vybavenie potrebujeme. Vinárstvo je vybavené najmodernejšími technológiami na šetrné spracovanie hrozna, čo nám umožňuje výrobu vín najvyššej kvality. S tým, že ste sa pýtali, ktorá odroda? Na začiatku sme spracovávali 25-30 odrôd , postupom času sme sa ustálili a spracovávame 20-24 odrôd. Z bielych odrôd Tramín, Sauvignon, Rulandské a iné. Z modrých odrôd nemôžeme opomenúť našu skalickú frankovku, portugal a svätovavrinecké, ktoré spolu tvoria základ harmonického a známeho cuvée Skalický rubín. Musím povedať na dôvetok tohto všetkého, že konzumácia červeného vína za posledné obdobie stále upadá, čo nás veľmi veľmi mrzí a do popredia ide biele víno. Oveľa menší je záujem o ružové, ktoré bolo napríklad ešte pre 7 rokmi veľmi populárne.

Takže pokles je aj v tom ružovom.

Áno, určite aj v ružovom.
Nadviažem na to červené – Skalický rubín a naša skalická frankovka žnú na Festivale kráľovských vín veľké úspechy. A keby ste sa pochválili tými najpozoruhodnejšími úspechmi, čo sa týka výstav, čo si tak považujete?
Určite bolo veľmi dobré zriadiť Festival kráľovských vín, aby sme dokázali povzbudiť vinárov v produkcii Skalického rubínu a skalickej frankovky a zvyšovaní ich kvality. Môžem povedať: z roka na rok, sa kvalita rubínu a frankoviek v Skalici určite zvyšuje, čo je pozitívne.
Vinárstvo Winterberg je známe tým, že všetky červené vína u nás zrejú minimálne tri roky a až následne sú fľašovane a ponúknuté zákazníkom do predaja. To znamená, že u nás nenájdete mladé červené víno. Čo je odlišná filozofia od niektorých iných vinárov. Kvalitu našich vín, porovnávame na viacerých zahraničných súťažiach. Medzi najväčšie úspechy patrí: zlatá medaila Tramín červený Concours du Monde Strasbourg, Frankovka rosé zlatá medaila Vinalies Internationales Paríž. Môžem povedať, že aj Skalický rubín, svätovavrinecké, alebo frankovka, veľmi slušne obstoja na medzinárodných súťažiach. Na súťaži AWC Vienna získali strieborné medaile. 

A keby ste nám prezradili plány do budúcnosti?

Plány do budúcnosti – celá oblasť je veľmi ťažká z pohľadu plánovania ďalšieho rozvoja. Vidíte, čo sa stalo za posledné 2-3 roky obzvlášť v poľnohospodárstve. Do toho nám zasahuje sucho, covid, všetky krízy, ktoré nás zasiahli… Nám predaj značne poklesol – za posledné 2-3 roky, pretože sme boli viazaní na segment horeca, tzn. vína sme predávali do hotelov, reštaurácií, vínoték, ktoré boli zatvorené, takže predaj sa veľmi utlmil a hľadať alternatívy v supermarketoch, v ktorých nepredávame, je veľmi ťažké. Pri dnešnej situácii pretlaku vín na trhu, sa vôbec dostať do siete je takmer nemožné. A to nie je ani naša cesta. My sme butikové vinárstvo ,kde predaj je založený na individuálnych a firemných klientoch ,na hoteloch a reštauráciách. Takže odpovedať na to – priali by sme si, aby sa všetko vrátilo minimálne do roku 2018 z hľadiska odbytu, kde boli mnohé projekty naštartované, vrátane rozvoja, budovania viníc a ďalšieho zvyšovania kapacít a odbytu.

Rozhovor s Tomášom Turečkom – Víno Tureček a.s.

Takže, Tomáš, z knihy Pavla Dinku, Príbehy Skalického rubína a Skalického trdelníka viem, že si tak povediac oddojčený na víne a vinárstve. Prechádzalo to z generácie na generáciu. Venoval sa im aj dedo Jozef i otec Ladislav a zdá sa, že tvoje rozhodnutie čomu sa v živote profesne venovať bolo jednoduché. Mal si v tom hneď jasno?
Určite som v tom mal jasno. Už od základnej školy som vedel, že budem robiť vína. Po základke som išiel na strednú poľnohospodársku. Nešiel som teda hneď do Modry na vinársku. Tú som absolvoval až ako výšku v Lednici. Od 18-tich rokov som si spravil živnosť, začal som podnikať a popri škole budoval firmu, v ktorej fungujeme do dnes.
Si ešte stále mladý. Ako si s vinohradničením začínal?
Od malička som chodil na prázdniny do Vrádišťa. Jeden aj druhý starý otec mali vinohrady, čiže cez leto som musel chodiť makať. Niektorým sa to zhnusilo, no ja som pri tom ostal, zistil, že ma to baví a nejak prirodzene mi napadlo pri tom už aj ostať a stačí mi to.
Z toho, že si svoje podnikateľské krídla rozprestrel pod akciovú spoločnosť vysvitá, že sa Ti musí vcelku dariť. V akých parametroch sa pohybuje tvoja ročná produkcia?
Pohybuje sa okolo 60 000 litrov. To je čo sa týka tankov. Na fľašky je toho podstatne viacej. Predtým sme boli s.r.o., akciovú spoločnosť sme museli spraviť pretože sme chceli čerpať eurofondy a potrebovali sme na to nejakých spoločníkov aby sme si mohli ručiť majetkom. Takisto sme si majetok chceli rozdeliť. Takže to bol hlavný dôvod.
Na festivale Kráľovských vín v Skalici v roku 2020 si si odniesol za Skalický rubín z roku 2019 palmu víťazstva s titulom Kráľovský rubín roku 2020 spolu s priamou nomináciou do národného salóna vín v Bratislave. Čo to pre teba znamenalo?
Bola to sranda, keďže to bol prvý Skalický rubín, ktorý sme vyrobili. Dovtedy sme ho nerobili a ja som aj povedal pánovi Bráneckému, že ho začnem vyrábať až keď to bude mať zmysel. Až keď to bude mať ochrannú známku. Myslím si, že Skaličania s tým mali celkom problém nakoľko to bol môj vôbec prvý rubín. Som z Holíča, firmu mám vo Vrádišti a v Skalici sme vyhrali. Bolo by dobé sa opýtať prečo sme sa minulý týždeň už nezúčastnili. Už to viacero ľudí zaujíma prečo sme tam neboli, ale to je na iný rozhovor. Je to tvrdé skalické jadro a hádať sa s nimi nemá zmysel. Zakončila to pani Mierna s tým, že pri odovzdávaní ocenenia mi odkázala, že verí, že nebudem robiť Skaličanom hanbu. Takisto sa domnievam, že výherné víno by malo reprezentovať dané mesto a Skalica odo mňa nezobrala ani fľašku. Takže asi takú úroveň má tá súťaž.
Slovenská pošta vydala v roku 2020 poštovú známku so Skalickým rubínom v hodnote 1,65 EUR. Dominuje na nej prvá fľaša so Skalickým rubínom. Tvojim rubínom, ktorý vyhral na festivale Kráľovských vín. Bolo to pre teba zadosťučinenie?
Bol to príjemný pocit. Ja som už dávnejšie povedal, že tomu treba robiť marketing, pretože ten rubín sa na tej ochrannej známke zastavil. S tým treba pracovať ďalej. Ja som oslovil aj ďalších mladých vinárov v mojom okolí nech sa spoločne zložíme na nejaké spropagovanie toho rubína. Nie, že si každý ide po svojej línií. Tam, kam ten rubín dostávam ja ho zo Skalice asi nevie dostať nikto. Po celom svete už ho mám nafotený a dostal sa hocikde. Tak sa dostal aj na tú známku, že to je dobrá reklama. Samozrejme, ľudia sa hneď začali špárať v tom, že prečo som sa tam dostal ja a nie druhí. Tak som povedal, že sa mali lepšie starať a bolo. Otázka rubínu je celkovo strašne náročná.

Takže v ňom vidíte obrovský potenciál sa niekam posunúť aj marketingovo?

V EÚ nie je veľa vín, ktoré túto ochrannú známku majú. Je super, že ju máme, ale mám pocit, že sa to už nikde ďalej neposunulo. Na tom treba začať pracovať.